Dedina

     Slnko sa vyhrievalo na hladine mora, vlnilo sa, ako had, ktorý uteká po lúke. Stúpal som po kamennej dlažbe, lenivo pokladajúc jednu nohu pred druhú. Domy boli tiež všetky z kameňa, akoby vyrastali zo zeme, akoby boli s dlažbou jedným veľkým spojeným celkom. Na väčšine stavieb dominovali okenice, z ktorých sa odlupovala zelená farba, na niektorých kvety v oknách a na väčšine tabuľa s oznamom, že sú na predaj. Niekto by povedal, že tu skapal pes, ale ja som videl ešte veľa života v tejto prímorskej dedine. Stará žena, celá v čiernom, vyšla z nízkych drevených dverí a pomalým krokom smerovala k vode s nejakou misou v ruke. Venovala mi jeden prázdny nečitateľný pohľad.

     Kľakla si a ponorila misu do vody. Niekoľkokrát ňou pokývala zo strany na stranu a otočila sa ku mne.

„Majú špinavé vnútornosti. Vždy ich hádžem naspäť do vody,“ postavila sa vracajúc sa k svojmu domu s hlavou otočenou doľava.

Stále som ticho stál, pripútaný jej prázdnym pohľadom.

„Manžel hovorí, že je to zbytočné, ale ja viem, čo robím, sám boh mi to poradil, keď ma oslovil pred štyridsiatimi rokmi v kostole.“

Neodvážil som sa povedať ani slovo. Netušil som, čo má v miske a jej čierne oblečenie vzbudzovalo vo mne ešte väčší rešpekt.

„Teraz sú dobre umyté a zbavené diablových výkalov,“ hodila mi svoj prázdny pohľad do očí a ukázala misku. Boli v nej asi päťcentimetrové rybky bez hlavy. Na okamih som mal pocit, že sa niektorá z nich pohla, ale potom som sa ubezpečil, že to nemôže byť pravda. Nemôže?

„Ďakujem,“ povedal som, ako keby mi ich núkala. Obrátila hlavu a zamierila domov, ako keby som tam vôbec nebol. A možno to tak bolo.

     Konečne som sa pohol a vykročil som po schodoch kamennej uličky vedúcej niekam hore. Na schodoch sedel nejaký muž. Bol nižší, silnejší, tmavé vlasy, z ktorých niektoré už začali šedivieť, mu mierne zakrývali uši. Tmavú pokožku halilo bledomodré krátke tričko a pod skrčenými nohami objímali chodidlá červené šľapky. V ruke držal polovicu cigarety a z úst pomaly vypúšťal šedý dym.

„Dobrý deň,“ pozdravil ma.

„Dobrý deň,“ urobil som to isté.

„Dnes máme krásne popoludnie, mladý pán. Aj synovi som to hovoril. Že by mohol konečne začať.“

„Začať? S čím?“

„Viete, že minulý týždeň, keď tak veľmi pršalo,“ zmenil tému po niekoľko sekundovej odmlke, „vyplavil sa na breh zvláštny tvor?“

Mlčal som na znak záujmu.

„Keď sme ho našli na brehu, bol mŕtvy. Možno našťastie. Bol veľký, ako človek, dokonca mal takú farbu pokožky. Na tele mal presne desať výrastkov, niečo ako chápadlá. Bol veľmi slizký. Mal oči, ústa, dokonca aj uši. Nikto v dedine nikdy nič podobné nevidel.“

„Čo ste s ním urobili?“

„Nič, manželka ho pripravila na spôsob chobotnice a celá dedina ochutnala. Mal veľmi sladké mäso.“

Muž odhodil cigaretu a všimol si môj nechápavý pohľad.

„Ale dalo sa jesť.“

     Lúče slnka sa lenivo plazili po kamenných schodoch a stenách. Jeden mi ležal na pravom ramene. Vietor mierne pofukoval, prehrabával mi vlasy a chlpy na rukách. Letel hore po schodoch a nevšímal si nič, čo bolo za ním. Chcel som ho nasledovať.

„Musím ísť,“ kývol som hlavou mužovi, ktorý stále sedel, „mám ešte dlhú cestu pred sebou.“

„Syn sa bude učiť potápať a vydržať čo najdlhšie pod vodou. Chcem, aby začal už dnes. Bude loviť špongie. Na tom sa dá dobre zarobiť,“ rozprával muž kamenným schodom.

     Stúpal som spoločne s vetrom po schodoch v úzkej uličke, až sme sa na jej konci rozdelili. On sa rozpŕchol do všetkých strán a ja som opäť zostal stáť. Predo mnou sedeli, ako vševediaci Buddha, obrovské kopce posypané svetlými skalami a zelenými stromami. Okrem nich tam nebolo nič. Žiadne príbytky, žiadne stavby, žiadny náznak civilizácie. Mal som dojem, že do tých hôr ešte ľudská noha nevkročila, ľudské ruky sa ich nedotkli, ľudský nos necítil ich vôňu.

„Sú zaujímavé, že? Také majestátne a tajomné,“ začul som sprava mierne zachrípnutý hlas. Bál som sa tým smerom otočiť. Netušil som, či je to skutočnosť, alebo len výplod mojej fantázie. A ak je to skutočnosť, nevedel som, či mi ten človek chce dať niekoľko dobrých rád, alebo ma vystrašiť.

„Váš pohľad mi naznačuje, že vás fascinujú, ale zároveň sa ich bojíte. Len sa ich bojte. Strach nás chráni pred tým, aby sme robili hlúposti, dali sa oklamať neznámymi ľuďmi, aby sme žili bez rozumu a pokory, ochraňuje nás pred možným nebezpečenstvom,“ zrazu bol ten hlas celkom pri mojom uchu. Konečne som sa tým smerom otočil. Starý šedivý muž v krátkom tričku a krátkych nohaviciach držal v ľavej ruke košík s figami a v pravej stláčal jednu, z ktorej odhryzoval. Jej dužina sa premieľala medzi starcovými dvomi zubami, ako krv v ústach upíra. Červená tekutina mu stekala po brade, ale on si to vôbec nevšímal. Pár kvapiek mu pristálo na tričku.

„Myslíte, že v tých horách niečo je?“ pozrel som sa opäť na obrovské kopce, no periférne som stále sledoval aj starca, pretože môj strach mi hovoril, aby som sa pred ním mal na pozore.

„V tých horách? Nie. Nie je tam vôbec nič. Všetko je tu. Žijeme z mora. More nám dáva obživu. Všetko, čo je v mori, je naše. Bez neho by sme tu neboli. Tí, ktorí nevedia žiť s morom a z mora, odchádzajú. Predávajú domy a sťahujú sa preč. Do vnútrozemia. Myslia si, že tam sa uživia,“ zakončil vetu s miernym úškrnom.

Pozrel som viac doprava a v diaľke medzi stromami a kameňmi som zbadal niečo, čo bolo iné. Podľa nie veľmi vysokej vežičky som spoznal, že je to kostol.

„Čo robí tak ďaleko od civilizácie taký opustený kostol? Chodí tam niekto?“ bol som zvedavý.

„Nie je opustený. Žijú tam mnísi. A u nás sú kostoly vždy na odľahlých miestach. Čím ďalej od ľudí, tým bližšie k bohu,“ odhodil zbytok figy do vysokej trávy.

„Chcel by som sa ísť pozrieť do tých lesov. A zostať tam nejaký čas. Možno budem prvý,“ už som nesledoval kostol, ale tie hory posypané skalami a stromami.

„Ja by som vám neradil ísť do tých hôr,“ vytiahol ďalšiu figu a zahryzol do nej tak, že do všetkých strán vystrekla červená šťava. Chvíľu som dúfal, že ma ponúkne, ale zrejme nemal rád cudzincov.

„Prečo nie? Veď hovoríte, že tam nič nie je, tak čoho by som sa mal báť?“

„Viete, ako to myslím.“

„Veď mám svoj strach,“ odpovedal som, „ten ma ochráni pred možným nebezpečenstvom.“

„Možno,“ zahlásil ľahostajne mľaskajúc starý muž a odkráčal preč.

     Tie hory ma priťahovali, ako magnet. Volali ma nemým hlasom, chytali ma neviditeľnými rukami, lákali svojou tajomnosťou. Pôjdem tam, prežijem tam pár dní, možno mesiacov, budem sa živiť tým, čo mi príroda ponúkne, budem spať v posteli, ktorú mi príroda ustelie. A keď sa vrátim, opäť sa zamilujem. No iba na chvíľu. Lebo láska je krásna, ale múti rozum.