Prečo

Prečo

Andrej pochoval svoju ženu v pondelok popoludní. Zrazilo ju auto, keď sa vracala v piatok poobede domov z práce.. Vrah ušiel z miesta činu. Andrej bol veriaci, no z jej smrti  neobviňoval Boha ani osud. Niečo sa v ňom zlomilo. No toto nebol len obyčajný smútok. Zlomila sa v ňom viera. Viera v spravodlivosť, v Boha, v seba samého a hlavne viera v zmysel života. Posledné, čo považoval za nevyhnutné, bolo pochovať s patričnou úctou svoju ženu.

Bol podvečer a vonku sa už zotmelo. No on sedel, tak ako sa vrátil z pohrebu. Sedel na pohovke v obleku a pozeral na vypnutý televízor. Neuvažoval nad tým, ako bude žiť ďalej. Nevedel si predstaviť, že ráno vstane a pôjde do práce. Snažil sa sám seba presvedčiť, že toto je len žiaľ, ktorý po čase prejde. Zároveň cítil, ako sa natrvalo zmenil. Všetky jeho choroby, ako to nazývala jeho žena -  napríklad zmysel pre poriadok, všetko má svoje miesto, tvrdohlavosť, životný slogan: ,, Ži a nechaj žiť !“, sa zvýraznili. Chcel, aby sa zastavil čas. A aby všetko ostalo tak, ako  je, navždy.  Nevidel v ničom zmysel, no uvedomoval si, že tu takto nemôže sedieť večne. Zazvonil telefón. Zvonil asi 20 sekúnd, a potom stíchol. O päť minút prišla esemeska. Andrej sa ani nepohol. Vedel, že je to niekto z priaťeľov a chce sa ho spýtať, ako sa cíti, či je v poriadku. No mohlo to byť aj niečo dôležité. Ale čo je pre človeka naozaj dôležité? Takto premýšľal asi pol hodiny, potom z ničoho nič vypol mobil. Urobil to len tak, pudovo, nie preto, že by sa tak bol rozhodol.

Výťahové dvere pred jeho bytom sa otvorili. Vystúpili dvaja asi 19-roční frajeri a potichu sa rozprávali a smiali pred jeho dverami. Andrej nebol zvedavý, ale ani sám nevediac prečo, vstal a šiel k vchodovým dverám. Keď ich otvoril, obaja výrastkovia zmeraveli, no o sekundu nato sa im na tvárach objavil úškrn. Na dverách bolo čiernou fixou napísané „FUC“. Andrej nepovedal ani slovo. Väčší chalan sa opýtal: ,, No čo pozeráš starý, bolo by to krajšie, keby to bolo dokončené!“ Vtom vzal rohožku, a hodil ju ponad zábradlie až na prízemie. Andrej urobil krok k nemu. ,, Myslíš, že sa ťa bojím? “ odvrkol chalan a sotil ho. Andrej ho chytil z plnej sily za hlavu a brutálne, bez najmenšieho súcitu, mu ju udrel spánkovou časťou o betónový roh vedľa dverí výťahu. Jeho kamarát sa s krikom rozbehol dolu schodmi. Andrej vedel, že ho zabil. Otočil sa, vošiel do svojho bytu. Dvere za sebou nezavrel. Sadol si na gauč a po tvári mu tiekli slzy. Teraz bude mať všetko spád a on nemusí robiť vôbec nič.

O chvíľu prišla polícia, dali mu putá a odviedli ho na výsluch. Vypytovali sa ho na všeličo, no on ich nepočúval. Rozmýšľal, či to urobil, aby sa zbavil zodpovednosti. Zodpovednosti za to, ako bude ďalej žiť.

Policajti chceli vedieť všeličo, ale on odpovedal len na niektoré otázky. ,,Chcete si zavolať svojho právnika?”. ,,Nie.” ,,Bude vám pridelený. Zabili ste Adama Klausa pred vaším bytom?” ,,Áno.“ Ďalšie otázky ignoroval. Vypočúvajúci písal s potešením do zápisnice: ,,Odmieta spolupracovať. “ Náhle prestal a zreval: ,, Nemysli si, že zo seba spravíš psychopata! “ Andrej nepohol ani brvou. Uvažoval, či by malo zmysel zachrániť sa. S dobrým právnikom by to uhrali ako sebaobranu. Ale čo ak ho prepustia? Čo bude potom? Nechcel, aby sa ešte niekedy neovládol a zničil ďalší ľudský život. Bál sa. Bál sa vlastnej osobnosti. Chcel byť sám, mať od všetkého pokoj, skrátka nič nemusieť. Ale to sa nedá. Pociťoval takú silnú úzkosť, akú si doteraz ani nevedel predstaviť.

Odviekli ho do cely. Ráno pôjde na psychiatrické vyšetrenie. Keď mu to oznámili, mimovoľne sa potešil. Bude spolupracovať. Chce vedieť, či je naozaj chorý, no neverí, že ho vyliečia . Asi by bol radšej, keby bol chorý. Bolo by to ospravedlnenie vraždy. Ale nešlo mu o slobodu. Neľutoval ani toho chlapca, pravdepodobne by z neho nevyrástlo nič dobré. Ak by bol psychopat, dokázal by pochopiť, ako mohol niečo také vykonať. Bolo to totiž proti všetkému, v čo celý život veril. Nikdy sa nechcel nikomu miešať do života, vonkoncom nechcel nikomu ublížiť. Naopak, ak uznajú, že je zdravý, bol rozhodnutý nepohnúť kvôli slobode ani prstom. Dajú ho do väzenia a kým ho prepustia, nájde možno dôvod, prečo by žil.

Zaspal pokojným spánkom len a len vďaka tomu, že ho ráno čakalo vyšetrenie a potom už len v každom prípade pokojný a monotónny život v cele alebo v izbe na psychiatrii.

No netušil, že len čo sa ráno prebudí, všetko sa zmení. Úplne zabudol na svojho prideleného advokáta, ktorý ho zobudil skoro ráno. Bol to mladík, ktorý práve skončil školu. ,,Dobré ráno,” pozdravil a predstavil sa . „Nebojte sa, všetko bude v poriadku. Musím priznať, že ste to vymysleli dobre. Dosiahli ste psychiatrické vyšetrenie a to je často najťažšie. Teraz už treba iba dosiahnuť, aby vás uznali nevinným na základe neschopnosti posúdiť dôsledky svojho konania. Pri troche šťastia pobudnete pár mesiacov na psychiatrii. Spočiatku vás budú liečiť. Ak to pôjde dobre, neskôr to už bude len pozorovanie. Pustia vás s tým, že budete musieť pravidelne navštevovať psychiatra a brať lieky na upokojenie.” Nasledovali otázky o tom, či vie, čo má robiť a ako sa správať . Andrej toto všetko počúval, ale bez záujmu. Nepovedal ani slovo. Advokát mu bol ľahostajný, nepamätal si už ani jeho meno. Chcel, aby mu ten človek dal konečne pokoj.

Advokát napokon povedal: ,, Viem, že ste duševne zdravý. Od večera som stihol zavolať vaším kolegom a priateľom. Nechám vás samého, len mi prosím vás povedzte, či sa podrobíte vyšetreniu, aby som vás z toho mohol dostať. To, čo ste urobili, bol iba skrat pochádzajúci z vášho žiaľu. Bola to nehoda.”

Andrej odpovedal, že na vyšetrení bude spolupracovať. Advokát s uspokojením odišiel. Netušil, že Andrej nemá v úmysle dosiahnuť diagnózu a Andrej sa nenamáhal povedať mu to.

Vyšetrenie prebehlo bez problémov. Doktor bol neosobný a nestranný. Diagnóza znela: úzkostné depresie s čiastočnou poruchou osobnosti a schopnosťou spolupracovať, ale zodpovedný za svoje činy.

Keď sa to advokát dozvedel, pribehol celý spotený a nervózny. Andrej nechápal, prečo mu na ňom tak záleží. ,, Dobre, mýlil som sa. Myslel som si, že ste to sám vymysleli, že zo seba spravíte blázna. Teraz som pochopil, že vám už nezáleží na tom, ako dopadnete. Prosím vás, toto je môj prvý prípad a je pre mňa nesmierne dôležitý. Podarilo sa mi vybaviť zopakovanie vyšetrenia. Ak to pokazím, môžem sa s miestom vo firme rozlúčiť. Nebudem vám klamať. Nezáleží mi na vás. Vy ste pre mňa len odrazový mostík k mojej kariére.“ Za posledné dve vety by si bol najradšej odrezal jazyk. Ušli mu. Nikdy ich nechcel povedať. Ale už je neskoro. Stratil všetku nádej, že s ním bude Andrej spolupracovať.

Vstal sa a chcel odísť. Andrej ho celý čas pozorne počúval. Bol mu vďačný za úprimnosť. V tej chvíli sa rozhodol, že spraví všetko pre to, aby tomuto mladému človeku pomohol. Malo to väčší zmysel ako všetko ostatné. Na sebe mu síce už nezáleží, ale na tom, aby jeho činy mali zmysel, áno. A čo má väčší zmysel ako pomôcť niekomu? Prečo by mal presedieť zvyšok života sám v cele? Nechápal, ako mohol byť taký obmedzený. Odteraz bude zmyslom jeho života hľadať dôvody, prečo žiť. Nateraz jeden dôvod mal.

A dúfal, že neskôr príde nejaký ďalší....