Zlodej príbehov - pokračovanie 17

    ...

      Naspäť do reality. Stále som sedel v tom istom boxe v tej istej krčme. Zmenil sa len obsah alkoholu v mojej krvi, hoci ja som mal pocit, že je to skôr obsah krvi v alkohole. Bol som dokonale naložený. Svet okolo mňa sa mihal v zábleskoch. Bol som to stále ja, ale predsa som bol iný. Niečo sa zmenilo, k niečomu som dospel, alebo dospieval, a to niečo ma vnútorne transformovalo v úplne iného človeka. Kto teda som? Cudzinec v sebe samom, stále meniaca sa identita, uhol pohľadu? Kto?

     Akonáhle si začnete klásť tieto otázky, znamená to, že ste prekročili únosnú hranicu a ani ponurý úsmev vás nezachráni od zajtrajších bolestí žalúdka a hlavy.

     Túto smutnú správu som zapil hltom z poloprázdnej fľaše vodky.

     V podniku sa nič nezmenilo. Neónky vydávali stále také isté svetlo, akoby chceli dať najavo, že tu príroda nemá žiadnu moc. Nestriedajú sa tu dni s nocou ani ročné obdobia, akoby tu zastal čas. Pri pulte stále sedeli tí istí traja muži, pričom dvaja z nich o tom nemali ani tušenia. Do ticha sa vpriadal len stíšený hlas moderátorky správ, vinúci sa z reproduktorov televízora. Ten hlas, nech už hovoril o čomkoľvek, či o novom svetovom rekorde, alebo o masovom vrahovi, bol bezcitne monotónny a skvelo zapadal do tohto románového prostredia. Nepútal na seba pozornosť, len tvoril kulisu, ospalé pozadie, na ktorom sa život odohráva. Ten hlas zapĺňal hluchú dieru, ticho, ktoré by nám stále pripomínalo, aké sú naše životy prázdne a naše potreby a túžby smiešne (preto nemajú ľudia ticho radi. Ticho znamená byť so sebou samým). Tučný muž sediaci na barovej stoličke nejavil žiadne známky záujmu o svoje okolie. Zaujímala ho len obrazovka televízneho prijímača zaplavujúca jeho tvár neprirodzeným modrastým svetlom. Dodávalo mu to nádych šialenstva, k čomu prispieval aj sklený a prázdny pohľad. V ruke neustále zvieral horiacu cigaretu, no vôbec si z nej nepoťahoval, len ju tak držal. Keď dohorela až po filter a začala ho páliť na prstoch, zahasil ju a zapálil si ďalšiu. Na dlážke pod jeho nohami ležala malá kôpka cigaretového popola, v ktorom sa bez záujmu váľali konce rozviazaných šnúrok jeho tenisiek. Boli to „číny“, čierno-biele. Tento druh obuvi, hoci veľmi lacný, neznamená pre niektorých ľudí len obyčajnú obuv, ale aj spomienky na mladosť a bezstarostnosť...

     Myšlienky, hoci zdanlivo nesúrodé, akoby na seba vôbec nenadväzovali, sa mi v hlave odvíjali ako spletence tvoriace jedno jediné pradeno nite. Pomaly, ako zvedavé dieťa som ho odvíjal s nádejou, že na konci príde rozuzlenie, že objavím silu, ktorá ich spája dokopy. Tam vonku, vo svete zvanom „reálny“ som pomaly strácal kontrolu nad svojim telom kácajúcim sa bokom na starú pohovku. Každý pohyb bol nadprirodzený, krásny, vnímal som každú sekundu života prúdiaceho okolo mňa i vo mne. Všetko bolo rozmazané a spomalené, ale v mojej mysli ostré ako žiletka, zanechávajúce po sebe jazvy, ktoré nemiznú. Túto chvíľu si navždy zapamätám.