Zlodej príbehov - pokračovanie 18

     Ozval sa šuchot neviditeľných nôh. Počul som cudzí povzdych tesne pri mojom uchu. Kvílivý tón obliehal moje vedomie tiesniace sa samo v sebe ako divé zviera chytené v oceľovej klietke. Vo zvierajúcom sa obkľúčení nebolo inej cesty, iného úniku, než utiahnutie sa do seba samého. Čo bude s telom, to teraz nie je podstatné.

     Vydal som sa naprieč tým temným tunelom. Najprv som pomaly kráčal, vidiac v diaľke len malý svetelný bod. Tunel bol starý, nepoužívaný a z porušených stien tu presakovala kalná voda. Kvílivý zvuk zosilnel, keď mi líce pohladila neviditeľná ruka. Membrány bubienkov mojich uší zostávali nehybné, no vnútro môjho mozgu akoby drvilo nepoľavujúce zovretie zveráka. Pridal som do kroku zatínajúc pri tom zuby. Jediné na čo som sa chcel v tejto chvíli sústrediť bol ten svetelný bod na konci tunela. To je moja záchrana.

     Moje kroky sa v ozvenách odrážali od klenby tunela. Podrážky klopkali po tvrdej betónovej dlážke a ozvena im bola tichým radostným pozdravom tisíce rokov nepoužívaného osamoteného tunela. Bol som prvý, kto na toto miesto vkročil, no zároveň som vedel, že to ani inak nemohlo byť. Bol to môj svet. Bol som to ja, kto čakal na konci tunela. Zostávalo mi už len dúfať, že samota a zabudnutie nenahlodali moje vnútro ako mole starý zastrčený kabát, že moje vnútorné „ja“, odstrčené do úzadia ako nespravodlivo odsúdené dieťa do temného a chladného kúta, nedalo v sebe vzklíčiť šialenstvu v snahe uniknúť svojmu osudu. Samota má zvláštnu moc, no vedomie samoty z ktorej niet úniku je tak zdrvujúce, tak stiesňujúce, že človek je ochotný urobiť naozaj čokoľvek, len aby sa tomu vyhol. Dokonca aj spriateliť sa s úhlavným nepriateľom. V tejto chvíli som si však nebol istý, či je šialenstvo naozaj mojím úhlavným nepriateľom. Kráčajúc tunelom som si uvedomil, že trýznivé pišťanie vôbec nepoľavuje. Naopak, naberalo na intenzite a to ma priviedlo k inej predstave. Uvidel som sám seba ako stojím na konci tunela. Bol som nahý, zmrzačený a vycivený. V tvári výraz porážky. Zhrbené telo viselo nad zemou s rukami ohnutými do neprirodzených uhlov a nohami letmo sa dotýkajúcimi zeme, ako mŕtva bábka visiaca na šnúrach, čakajúca, kým jej bábkar nevdýchne život. S nemou hrôzou som pristúpil bližšie. V bolesťou znetvorenej tvári som spoznal sám seba. Zblízka bolo vidno, že telo sebou trhá ako v posmrtných kŕčoch, ale mŕtvy som nebol. Vedel som to, pretože keby som bol, tak by som to vycítil. Ešte pár krokov a vtedy som to zbadal. Áno, naozaj som bol obyčajnou bábkou, no to na čom som visel neboli šnúry. Boli to moje žily, tepny, cievy povytrhávané z môjho tela, trčiace z rozškľabených rán plačúcich pramienkami krvi stekajúcimi na chladnú zem. Videl som svaly a potrhané šľachy, ruky a nohy zaliate krvou tvoriacou na zemi purpurovú škvrnu. Videl som ako zo mňa vyprchá život. Pohľadom som skĺzol po cievach lesknúcich sa vysychajúcim svetlom. Všetky sa zbiehali hore nad moje telo, presne ako sa zbiehajú šnúry bábky k skrytým rukám bábkara. K rukám bábkara, ktoré divák nesmie vidieť, ale ja som ich vidieť chcel. Chcel som vidieť kto sa skrýva za oponou, kto ťahá za šnúrky a šklbe mojím telom. Pohliadol som do miesta, kde sa zbiehali, do miesta plného tieňov. Najprv som nevidel vôbec nič, ale vzápätí sa na tom mieste pohla obrovská masa niečoho slizkého. Doslova som počul mľasknutie a potom zvuk, aký vydáva chvost štrkáča – zlovestný a jedovatý - , no nebol som si istý, či to nie je len dielo mojej predstavivosti. Kiež by bolo...