Duch Vianoc

Všade naokolo vyzváňali roľníčky a ľudia sa dokázali dokonca na seba usmievať. Hovorí sa, že v čase Vianoc sú všetci šťastní a je to pravda?

V obyčajnom meste žil obyčajný chlapec, no až tak obyčajný zas nebol. Žil v detskom domove a rok čo rok posielal Ježiškovi list s prosbou o rodinu nie hocijakú ale jeho rodinu. Niekedy keď šli do mesta na výlet, pritláčal svoj uzimený nos noštek na sklo čokoládovni a pozoroval iné deti a rodičov. Vtedy rozmýšľal nad tým ako by sa cítil, keby tam sedel on a nie oni. Keby jemu mamička kúpila horúcu čokoládu a rozprávala by sa s ním. Nepoznal to, nemohol to poznať. Dokonca si spomenul na obrázky detí a rodičov pri vianočnom stole, na obrázky ako mama drží dieťatko za ruku keď je choré. Vedel by, že niekam patrí, lepšie povedané, že niekomu patrí. Vedel by že má miesto ktorému by mohol povedať domov.

Snehová vločka sa mu zošmykla za golier a slza sa mu kotúľala rodiac sa v krásnych belasých očiach. Jedným mávnutím si ju zotrel a pozrel sa na oblohu.

Rozmýšľal nad vianočným prianím, to jeho bolo pocítiť aspoň raz matkin bozk.

V domove napísal, ako minulé roky list s prianím. Tento rok si dal záležať na tom, aby bol dobrý, aby mal dobré známky a všetkým pomáhal. Bolo to preto, lebo si myslel, že Ježiško mu nevyplnil priania kvôli jeho správaniu ale tento rok sa to muselo stať, vedel to.

Dokonca si pripravil oslovenia pre mamičku a otecka. Deň pred Štedrým dňom si zbalil veci a rozlúčil sa s opatrovateľkami.

Chlapec si zbalil to málo čo mal a sadol si v parku na lavičku. Bol to presne ten park o ktorom napísal Ježiškovi.

Sneh padal no on sa ani nepohol. ľudia okolo neho prechádzali bez záujmu, len tie jeho oči žiarili šťastím. Bola už noc a chlapec stále sedel a usmieval sa, veď prianie sa mu muselo splniť.

Sneh padal a padal, otočil sa a zbadal matku, áno bola to matka, takto si ju prestavoval, otvorila mu náruč a on vstal. Usmievala sa, áno bolo to na neho, objal ju a konečne zažil pocit, že ho má niekto rád.

Ráno našli chlapca, ako sedí na lavičke a je celý zasypaný snehom. Na perách mal šťastný výraz, výraz človeka, ktorý prežil to po čom dlho túžil. Konečne bol tam kam anjeli patria.