Zameškaný čas

Sherlyn Malienová bola postaršia pani, ktorá bývala v opustenom dome neďaleko mesta ale blízko mora. Kolovali o nej rôzne zvesti dobré ale aj tie zlé. Po svojej sedemdesiatke si zavolala na pomoc mladé dievča Amy, aby jej pomohla s domácimi prácami.
Sedemnásťročná študentka jej nosila nákupy, upratovala a starala sa jej o spoločnosť.
Ako prvýkrát prešla cez dvere tohto starého domu pocítila zvláštny chlad a niekde v podvedomí vedela, že tu nie sú samy. Niekedy videla tieň mihnúci sa popri nej alebo padali veci bez príčiny. Všetko si to vysvetľovala tým, že to má z tých klebetných jazykov v meste.
Jedného dňa sa strhla veľká búrka. Obloha bola zatiahnutá a hocikto by si mohol pomýliť či je noc alebo deň. Len hodinky ukazovali skutočnosť a to, že bolo okolo 16:00.
Sadli si spolu pred oblok a pretože elektrina nefungovala zasvietili si sviečku. Z rozhovoru sa dozvedela, že kedysi sa zasnúbila s istým námorníkom. No ešte pred tým ako sa mali zobrať musel odplávať na lodi Neptún do Ameriky. V deň svadby došiel list, že všetci čo sa plavili na Neptúnovi neprežili a potopili sa. A tak od toho dňa ostala Sherlyn sama a čaká na deň kedy sa znovu stretne s tým ktorému sľúbila večnú lásku. Vtedy si Amy všimla, že sa pani Malienová pozerá na more a v očiach sa jej odrážalo niečo čo nevedela presne vysvetliť.
Zo slušnosti odvrátila oči a pozrela sa do tmavého kúta. Zbadala vysokého muža s čiernymi vlasmi no čisto bielymi očami. Ruky mal prísne prekrížene na hrudi a pohľad jej zabodával do očí. Konár silnejšie zabúchal na okno a Amy odvrátila zrak a keď znovu nabrala odvahu pozrieť sa na muža v kúte nebol tam. Chlad, ktorý jej celé tie dni nedal voľne dýchať zmizol.
Amy, na podnet starej dámy rozprávala o svojom živote až sa jej zdalo, že ju nepočúva.
„Bol tam!“ prerušila ju, no keď zbadala nechápavý výraz dievčaťa mávla rukou a navrhla, aby sa išlo spať. Uprostred noci sa Amy zobudila a vybehla sa pozrieť do izby Sherlyn.
Nebola tam. Prehľadala celý dom až vyšla na verandu.
Jej očiam sa naskytol nevídaný obraz. Pani Malienová stála v dlhých šatách až po kolená v mori a vedľa nej kráčal ten muž čo ho videla v kúte. Držali sa za ruky a prvýkrát si bola Amy istá, že vidí starú pani šťastnú. Z toho opojného výjavu ju vytrhla realita. Chcela zakričať ale niekto jej chytil rameno. Obzrela sa a videla kapitána Neptúnu, ktorého jej ukazovala na fotke. „Dlho boli odlúčený a je čas, aby sa znovu stretli a všetko dohnali, nebráň im,“ posledná veta znela ako hrozba a keď sa otočila k moru nikoho nevidela. Vedela, že konečne sa stalo to na čo tak dlho čakala. Pobrala sa teda naspäť do domu a zbadala dve siluety muža a ženy ako kráčajú k domu. Držia sa za ruky a usmievajú sa na ňu, poslednýkrát jej zamávali a zmizli v dverách.
Konečne mohli dohnať čas, ktorý im bol ukradnutý, už ich nemohlo nič rušiť.