Zlodej príbehov - pokračovanie 21

     Chcel som sa ho dotknúť. Dotknúť sa tieňa, odlesku toho vznešeného svetla na konci tunela, plaziaceho sa po vlhkom povrchu. Bol to len odraz toho svetla na niečom nečistom, na mojom vnútri, na mojom svedomí, na mojej zapretej prirodzenosti, no stačil len letmý dotyk prstov roztrasenej ruky a telo mi zaplavila vlna slasti tak silná, až mi to vyrazilo dych. Ten pocit bol taký silný, že človek mal dojem akoby sa okolo neho zhmotňoval, akoby sa ho mohol skutočne dotknúť. Želal som si aby to nikdy neskončilo. Hlava sa mi vyjasnila a ja som po prvýkrát v živote cítil, že niekam patrím, že som na správnom mieste, na svojom mieste, a že to všetko má zmysel. Bola v tom nádej, priateľstvo, pochopenie, sloboda... Bolo v tom ešte niečo viac, hudba, spev, melódia, tanec. Neznáme hlasy a zvuky hudobných nástrojov sa ozývali odnikiaľ, ale zároveň odvšadiaľ, všetko nimi bolo nasiaknuté. Krútili sa a točili, zapletali sa do seba a zapadali ako fragmenty skladačky, ako prsty milencov spojené tlkotom jedného srdca, vytvárali nepretržitú melódiu, dokonalú harmonickú súhru. Tvorili jednoliaty tok rieky života, niť osudu. Tá melódia do mňa pršala vlažným dažďom a predsa ma rozpaľovala ako..., ako nič na svete čo som doteraz poznal. Obtierala sa o mňa jemne ako zamatová stuha, hladila mi líca, privinula si ma do svojho náručia ako starostlivá matka, tíšiac vo mne ukryté malé dieťa skľúčené strachom.

     Tam vonku možno práve zapadá slnko. A možno práve vychádza, ale na tom nezáleží, pretože čas nie je dôležitý. Nie tu, nie na mieste, ktoré je večnou charizmou pretrvávajúcou aj keď už všetko pominulo. Vyžaruje svoje vlastné svetlo, má svoj vlastný život, neriadi sa príkazmi iných. Ja som to svetlo zazrel, dotkol som sa jeho lúča, pocítil jeho lahodnú vznešenú melódiu. Možno nechápete a nikdy nepochopíte ako som sa vtedy cítil a ani ja vám to nedokážem hodnoverne opísať, no prezradím vám jedno. Bolo to jedinečné a neopísateľné (neopakovateľné), bola v tom skutočná sloboda bez akýchkoľvek zábran a prekážok. Voľnosť. Všetok strach a úzkosť zo mňa opadli ako na jeseň opadá lístie zo stromov a ja som tam zostal stáť s obnaženým srdcom a tá melódia, tá  melódia sa do mňa vnárala ako liečivý balzam. Akékoľvek slová tu boli zbytočné. Okovy dávno prehratého boja sa pretrhli, pečať bola zlomená a zo vzniknutej trhliny vytekala miazga života. Tou miazgou bolo svetlo, tým svetlom pravda, jediná, ktorá má moc spojiť nespojiteľné, rozdeliť nerozdeliteľné a vysvetliť nevysvetliteľné.

     Už nebolo nad čím premýšľať, akékoľvek úvahy boli zbytočné. Celý svet je popretkávaný tajomnými vláknami osudu, ktoré nám osamote nedávajú žiadny zmysel. No tu a tam sa prepletajú jedno cez druhé a vytvárajú križovatky v ktorých je tento zmysel ukrytý. Existujú však aj miesta, v ktorých sa nekrižuje len pár týchto vlákien, ale celá kopa. Zamotávajú sa do seba zdanlivo nezmyselne a nesúrodo vytvárajúc tak obrovský  uzol vťahujúci do seba nepredstaviteľné (neskutočné) množstvo energie. V týchto uzloch sa ukrýva oná mýtická pravda. V týchto uzloch dokážu poprepletané vlákna osudu vysvetliť aj nevysvetliteľné a spojiť nespojiteľné. Sú to studnice nevyčerpateľnej múdrosti a sily nakopenej vekmi, portály vedúce k samotnému zdroju všetkého. A kde sa tieto uzly nachádzajú? Kde ich máme hľadať? No predsa v nás. My, ľudia, sme nositeľmi zmyslu. To my sme tie ohnivká spájajúce v sebe prirodzené aj nadprirodzené, fyzické aj psychické, skutočné aj imaginárne. To všetko, všetky tieto samostatné vesmíry sa spájajú v človeku, ktorý sa stáva bránou k nekonečnu. (Kladivo je všestranný nástroj uľahčujúci nám prácu, avšak keby nebolo človeka, bol by to iba kus železa nasadený na kus dreva bez zmyslu. To človek vnáša do vecí zmysel a determinuje ich v priestore a čase). Ja som tú bránu v sebe objavil. Dlhé veky bola zamknutá a ukrytá pred mojim vnútorným zrakom zapadnutá prachom na konci zakázaného tunela. Ale teraz som tu, objavil som ju a pretrhol okovy zabudnutia. Je tu všetko, čo tu má byť. Je tu tunel a na jeho konci brána. Jej mohutné vráta sa s nesúhlasným škripotom hrdzavých pántov roztvorili dokorán a svetlo ukryté za nimi si neľútostne prerazilo cestu skrz temnotu. Jeho sila znovu ožila.