Sigaretta dinnanzi funere

   Sigaretta dinnanzi funere

   (cigareta pred vraždou)

     Kráčal som po trblietavom chodníku, ktorý osvetľovali stovky lúčov pouličných lámp náhliacich sa k zemi. Bolo asi pol šiestej a všade navôkol presakovala tma. Kde-tu rozsvietené okná a miestami preblikávajúce pouličné lampy.  Približne po tristo päťdesiatich metroch som odbočil do tmavej uličky, ktorá viedla k starej továrni na výrobu nejakých kovových komponentov, nikdy som nemal bližší záujem dozvedieť sa, čo presne sa tam vyrába a teraz môj záujem taktiež nevzrástol. Po pár krokoch som siahol ľavou rukou do vrecka na pravej strane vnútra kabáta a vytiahol som balíček cigariet. Nefajčím často, iba keď ma to schytí vo chvíľach ako bola táto. Milujem takéto chvíle, človek je akoby v inom svete. V krabičke medzi cigaretami som mal zastrčený zapaľovač, vždy to tak robievam, uľahčuje mi to zbytočnú stratu času strávenú nad hľadaním zapaľovača všade po vreckách, kade-tade. Vybral som si jednu cigaretu, pretiahol som si ju dvakrát po celej dĺžke medzi ukazovákom a prostredníkom, aby sa odľahčil tlak zo stredu cigarety na strany a potom som jemne zatočil papierik cigarety smerom vpravo, čo dodať, zlozvyk. Už v detstve ma to naučil môj bratranec, keď sme sedeli u starej mamy na povale a zoznamovali sa s týmto výrobkom. Tvrdil mi, ževraj to takto chutí lepšie, no ja v tom rozdiel nejako necítim, asi ešte nie som dostatočne skúsený v tejto oblasti. Vložil som si cigaretu do úst, pripálil som si ju a odložil zapaľovač späť do krabičky a tú som si opäť založil do vnútorného vrecka kabáta. Pokračoval som v ceste do čoraz hlbšej tmy. Každým krokom, ktorým som sa vzďaľoval od pouličných lámp, si moje oči viac zvykali na okolitú tmu a postupne som rozoznával predmety a prostredie do čoraz väčšej diaľky. Bola to noc ako takmer každá iná za posledný týždeň, bolo sychravo a pomaly začal padať hmla. Jemne sa ochladilo, no nič ma už nemohlo zastaviť. Na dnešný večer som si robil plány už vyše mesiaca. Každý deň, keď som mal čas a verte alebo nie ak človek chce, má dostatok času nazvyš, práve na to, na čo ho potrebuje.  Do poslednej sekundy som využil všetok čas a pozorne som si zapisoval poznámky, ktoré sa mi určite na tento večer zišli. Ako som tak kráčal čoraz ďalej od svetla, v diaľke som zaregistroval obrysy postavy. Náhle v hlave ocitla sa myšlienka, áno, áno, to je určite on. Určite je netrpezlivý, plný strachu. Milujem ak majú takéto stavy ľudia, ktorých stretávam, alebo lepšie povedané, ľudia, ktorí čakajú na mňa. Keď som bol pár krokov od tmavej siluety, zhodil som na zem asi štvrtinu nedofajčenej cigarety a pokračoval som ďalej v ceste, nechcel som stratiť očný kontakt, aj keď samozrejme nepozeral som sa do očí, pretože kvôli tme a miernej diaľke som mu ich nevidel. Došiel som k nemu, tak odhadujem asi na dva, dva a pol kroka a zastavil som sa. Ticho som stál a hľadel mu do tváre, ktorej som videl iba jemné obrysy a črty, podľa ktorých som vedel, že sa určite nemýlim. Čakal som, kedy mu prasknú nervy a začne niečo vravieť, no stále bol ticho, priznám sa, znervóznel som. Toto sa mi ešte nestalo, ale bol som rád, že zažijem aspoň niečo nové. No, na druhej strane ma znepokojovalo jeho mlčanie, pomyslel som si, čo ak sa to zvrtne? A vtedy, ako na zavolanie.

- Taaak vy ste ten, čo chcel so mnou rozprávať?

Ticho som stál a naďalej som mu hľadel do tváre.

-Aha, no asi áno, lebo kto mlčí, ten svedčí...dodal a pri tom sa pousmial, ako keby sa ani nechumelilo, ako keby sme boli nejaký priatelia. Priznám sa, jeho úškrn ma nenormálne vytočil, ale musel som sa kontrolovať, ešte som si totižto nebol istý, či nemá niekoho nablízku a keď sa tak sebaisto uškrnul, myslel som si, že tu niekoho má, možno je ich viac a sú niekde v tme a hľadia na nás. Musel som urobiť niečo, čo by tak trochu podráždilo, alebo znepokojilo jeho prípadných kumpánov. Náhle som sa otočil urobil zotri kroky, natočil som sa k nemu tvárou a zvolal – to tam budete, len tak stáť, poďte so mnou. Podišiel ku mne a pokračovali sme v ceste do ešte väčšej tmy.

- Čo vlastne odo mňa chcete? To sa budeme len prechádzať? Rozčúlene sa ma opýtal.

-Chcete vedieť, prečo som sa mal s vami stretnúť, naozaj to chcete vedieť? Opýtal som sa tichým hlasom a siahol som pravou rukou do vnútra kabátu, kde som mal pripravený nôž. Našťastie si to nevšimol, lebo kráčal po mojej ľavici a hľadel niekam dopredu.

- No, tak rád by som to vedel, pretože, pravdupovediac ma nebaví kráčať s neznámym človekom po tme a navyše v takomto počasí.

Pevne som schytil rukoväť noža a v mojom tele sa začala rozlievať radosť a túžba.

- Viete, v podstate ste mi uľahčili veľa vecí, že ste sem prišli, nečakal som, že sem prídete a keďže ste sem prišli, asi nemáte najčistejšie svedomie...a pousmial som sa ja.

Muž sa náhle zastavil a kričal – Už mám pokrk tých vašich hier a to vaše večné kladenie otázok na moje otázky, nič som sa nedozvedel a odchádzam!

Náhle som sa otočil s nožom pozdĺž ruky a prudko som zaryl nôž po dĺžke čepele do jeho hrtana a odstúpil som asi dva kroky vzad. Muž sa ihneď zrútil k zemi a chrčal. Po pár minútach bol mŕtvy a ja som musel vziať druhy nôž a odrezať mu hlavu. Zo zadného vrecka nohavíc som vytiahol poskladanú igelitku a po menšej námahe s rezaním, som ju vložil do nej. Opäť nastal ten slastný pocit a nadišiel čas na druhú cigaretu. Po jej zapálení som spokojne kráčal k autu, ktoré som však mal takmer na druhej strane dediny, aby som nebudil príliš veľkú pozornosť.