Zlodej príbehov - pokračovanie 22

     Dnes sa mi naskytla jedinečná možnosť nahliadnuť za onen povestný záves, za materiálnu oponu, hmlu, do ktorej sa halí podstata. Stačí len dôjsť na koniec tunela a strach zanechať v temnote za sebou. Stačí vykročiť do svetla a splynúť s ním. Stačilo splynúť so svetlom. V ňom tkvela moja záchrana, jediná cesta, jediné východisko. Povstal som zo špinavej zeme ako Fénix z popola a v nohách sa mi rozlial nový prúd energie. Vykročil som vpred nechávajúc minulosť za sebou a pohľad upretý pred seba. Možno sa v temných kútoch ako atramentové škvrny splývajúce s tmou krčili mnohé prízraky. Možno na mňa vrhali nemé pohľady, hladné a chladné. Možno sa ako tiene plazili po zemi a po stenách, načahujúc po mne slizké a chtivé pazúry, no pre mňa prestali existovať. Všetko nepodstatné bolo zrazu čierne a čo bolo čierne, to bolo prázdne, to mi už nemohlo ublížiť. Jediné, čo existovalo, bolo svetlo na konci tunela. To ono zahnalo prízraky v mojej hlave do úzadia, len ono dokázalo otvoriť trinástu komnatu v mojom vnútri, ktorou bolo ono samé.

     Pohľad som zaostril na jediný svetelný bod, všetko ostatné pohltila čierna škvrna. Nohy začali kráčať samé od seba a stále zrýchľovali. O chvíľu som si uvedomil, že bežím. Nehľadiac pod nohy, nedbajúc na nič okolo seba, rútiac sa ozlomkrky za svojim cieľom. Párkrát sa mi zaplietli nohy a skoro som spadol, ale to nepredstavovalo žiadnu prekážku. Rozbité koleno, či odretý lakeť za to stáli. Bežal som, bežal a bežal, ako zmyslov zbavený blázon a svetlo na konci tunela sa zväčšovalo a čím bolo väčšie, tým bola väčšia aj moja túžba splynúť s ním, vletieť do neho ako žeravý projektil a už nikdy sa z neho nevynoriť, ale zostať naveky v dokonalej jednote so sebou samým a s celým vesmírom.

     A tak som bežal ako o život, rútiac sa k svojmu cieľu, zadychčaný, upotený, zúfalý a šťastný zároveň, na konci s fyzickými aj duševnými silami s pološialeným výrazom v tvári...