Tri kríže časť 3

Tri kríže, po rozdelení časť 3

 

Slnko pomaly sadalo za hory. Kráčali po hrebeni. Strmé biele skaly padali do hlbokej doliny. Pomedzi ne rástla húževnatá horská tráva a rôznofarebné drobné kvietky, z ktorých mnohé videla Čajka po prvý raz.

"Kde budeme spať?" spýtala sa Čajka. Západ vzplanul ohnivou červeňou a zlatý kotúč slnka zmizol za horizontom. Sydney hľadel na toto úchvatné predstavenie a jeho oči žiarili odrazom slnka a zvláštnym pocitom, ktorý ho v tú chvíľu napĺňal. Odriekal pre seba modlitbičku v indiánskom jazyku, presne tak, ako Luděk na skale nad Jezerní kotlinou. Tak ako vždy v kopcoch, keď sledoval krajinu sadajúcu k spánku. Vedel že sa blížia k Trom krížom. Videl bielu skalu ako zub pri chodníku. Stačilo ju obísť a potom dole úzkou cestičkou až dole k malej rovnej lúke. Tam, kde pri zráze stoja tri kríže.

Zastavili. Teraz bolo kríže vidieť poriadne. Dva boli jednoduché. Tretí tiež z diaľky vyzeral obyčajne. Sydney prišiel až úplne k nemu. Až vtedy bolo na časom začernenom dreve vidieť, že bol vyrezávaný ako totemy indiánskych náčelníkov. A na vrchu symbol vlčej hlavy.

Sydney si pred ním kľakol na jedno koleno a z hlavy zložil skautský klobúk. Sklonil hlavu. "Sedem rokov," povedal si potichu. Chvíľu tam ešte kľačal. Potom sa postavil a pomaly odchádzal. Obzor postupne chladol a menil farbu na fialovú.

"Vieš, prečo sme tu?" opýtal sa náhle Čajky. Nakrájal cibuľu a začal ju osmážať na malom ohníčku. "Vlastne som ti sľúbil, že to poviem príbeh Troch krížov, však?" povedal a prihodil do ohníčka niekoľko vetvičiek. Usmieval sa len tak pre seba a jeho oči akoby hľadeli inde, tam kam smerujeme, ale cesta ostáva zahalená…

"Tie prvé dva kríže tu stoja už desať - pätnásť rokov. Patria dvom mladým horolezcom. Preliezli celé Alpy, urobili aj nejaké prvovýstupy. Raz v zime prišli sem. Len tak, aby nevypadli z kondícíe. Jednému sa však pri lezení vytrhla skoba. Spadol a zlomil si nohu. Druhý išiel pre pomoc do dediny. Je to odtiaľto nejaké tri - štyri kilometre, ale v hlbokom záveji zapadol. Obaja do rána zmrzli - jeden pod skalou a druhý cestou…

Ten tretí… Zajtra to bude sedem rokov… Dvaja chlapci išli na túru. Tma sadla rýchlo a oni chceli dôjsť do dediny na vlak. Toto je najkratšia cesta z vrcholu, takže si ju zvolili. Nemali so sebou baterky. Išli viac-menej po pamäti, tú cestu predtým prešli mnohokrát. Tu je totiž všetko svetlo vykryté, keď budú hviezdy, uvidíš ich ako nikdy…

 Cesta zráz obchádza, ale jeden z nich z nej zišiel až sem. Zastavil sa, až keď takmer stúpil do prázdna. Nikdy nestál tak blízko pri zráze, ale nevedel o tom. "Stoj!" zakričal naňho kamarát. On sa prudko otočil. Zvetrané kamienky a tráva ho však neudržali. Pokĺzla sa mu noha a on sa zrútil dole. Jeho kamarát k nemu okamžite zbehol, ale už mu nemohol pomôcť…

Ten chalan, čo tam vtedy spadol, sa volal Biely vlk. Mal také zvláštne biele vlasy. Bol mojím vodcom, keď som bol ešte vĺča. A ten jeho kamarát, čo tam s ním išiel, bol Svišť. Tento príbeh nám porozprával až po piatich rokoch. Z družinky Bieleho vlka sme zostali traja - Pejo, Geronimo a ja. Chodíme sem každý rok…"

Sydney sa potom ešte chvíľu bavil s varením, keď sa k ohníčku priblížil ktosi iný.

"Nazdar plantážnici," pozdravil. Podľa hlasu nebolo pochýb, že prišiel Pejo. S ním prišla Lenka a za chvíľu aj Geronimo so Svišťom. Všetci sa potom pustili do lesa po drevo, až kým v strede lúky nevyrástla pyramída. Pejo zatiaľ na malom ohníčku roztopil smolu a vyrobil fakľu.

"Nemôžme sa chytiť do Gilwellského kruhu, chyťme sa aspoň za ruky," povedal Svišť, keď zahorel slávnostný oheň. Čajka zovrela z jednej strany Sydneyho štíhlu ruku a druhou sa držala Geronima. Svišť potom vyslal signál. "Dáme si minútu ticha za všetkých, čo tu s nami nemôžu byť, za Bieleho vlka a za všetkých tých, čo sa k nám už nevrátia," povedal Svišť. Zovrelo mu hrdlo, keď rozprával o Bielom vlkovi. Všetci symbolicky na minútu stíchl. Potom sa posadili okolo ohňa. Geronimo a Svišť vytiahli gitary a hrali piesne, ktoré zneli dolinami tohoto kraja snáď tisíckrát. Svišť spieval jasným hlasom, Geronimo hlbokým a zvučným druhý hlas a ostatní sa pridávali. Čajka fascinovane počúvala staré piesne o láske, o priateľstve, o prírode, o Bohu… A čisté hlasy sa niesli v diaľ. Na čiernom nebi, aké sa v meste nedá vidieť, žiarili biele hviezdy. Temná hora spievala svoju pieseň noci, divokú ako kopce okolo nich, hlbokú ako doliny a večnú ako biele skaly.

 

Svišť zdvihol ruku. Gitary zmĺkli.

"Čajka, Lenka, mám pre vás čosi. Myslím, že si to zaslúžite," povedal Svišť. V roztvorenej dlani sa zaleskli dva sľubové odznaky.

Sydney a Pejko odviedli dievčatá obďaleč. Pejko vytiahol z Geronimovho batohu tri rovnošatové košele a šatky. Jednu, už trochu spranú s najrôznejšími nášivkami a odznakmi si obliekol Sydney,. Druhé dve mali prišité len domovenky.

Lenka odišla s Pejkom ako prvá. Vo oddieli bola dlhšie, takže mala právo sľubovať prvá.

"Poď," povedal Sydney po chvíli aj Čajke. Ohnisko dohasínalo a maľovalo tváre podivnými červenkastými obrazcami. Čajka predstúpila pred Svišťa. Zadívala sa mu hlboko do jeho podivuhodných tmavých očí. Pripadal jej ako kráľ a ona bola mladým rytierom, ktorého pasuje. Sydney a Geronimo držali štátnu vlajku a Pejo oddielovú kroniku. V skautskom pozdrave s troma vztýčenými prstami položila Čajka ruku na kroniku a druhou rukou chytila cíp štátnej vlajky.

"Poznáš skautský zákon?" spýtal sa Svišť. Zákon o tom, aký by mal byť každý, nielen skaut.

"Áno," odpovedala.

"Ctíš si ho a dodržiavaš ho?"

"Snažím sa…" odpovedala popravde. Nebolo to vždy ľahké.

"Aké je skautské heslo?"

"Buď pripravený!"

"A ty si pripravená sľubovať?"

"Čajka mlčky prikývla a odsľubovala skautský sľub. Všetci tam potom stáli, podávali Čajke ruky. Od Svišťa dostala odznak. Po chvíli začal Geronimo hrať piesne, ktoré počula prvý krát. Ich texty boli snáď ešte krajšie. Ohníček dohasínal. A do kraja hľadeli mátožné tri kríže…

 

V dedine pred samoobsluhou čakal vysoký chalan. O nohy mal opretý Čajkin batoh.

"Ahoj!" pozdravil a zalomili si so Sydneym palce. Čajke to bolo zvláštne, veď to bol ten chalan, čo bral Sydneymu batoh. No ten sa len usmial a podal ruku aj Čajke. Potom jej dal pusu na líce. "Myšiak, trampská osada Ontario, trvalé bydlisko tuto horný koniec. Blahoželám k splneniu skúšky," usmial sa a pomohol Čajke s batohom. Čajka nevedela ani kto to vymyslel, ani či sa má zasmiať alebo si to ísť s tým, čo to vymyslel, vybaviť.

Sydney pozrel na hodinky. "Musíme už ísť," povedal a chvatne sa pobral na stanicu. Vlak už čakal…

---