1969, časť 2

Hora ožíva zvukmi noci, nepokojná matka tisícok drobných aj veľkých bytostí. „Hora, hora, skry ma... Hora, hora, ochráň ma...“ prihováram sa jej. Tak živá a mocná sa mi zdá.

Rady stromov rednú, asi je za nimi lúka. Kráčam po okraji, našľapujem na šuštiace lístie, ktoré celý rok pokrýva zem.

Pod nohou sa mi láme vetva.

Zapraští.

Ostávam bez pohybu ako socha. Snáď ma nikto proti tmavej hore neuvidí.

V tom štekot. Až priveľmi blízko.

Stáť mi nepomôže. Utekám do hory. Ledva lapám dych a modlím sa, aby to noha vydržala.

Vyzradil nás niekto? Hľadajú Akélu aby ho usvedčili z protištátnej činnosti? Alebo niekoho iného? Som pre nich len cesta alebo cieľ? Čo sa deje?

Voda špliecha v topánkach aj okolo. Keď pobežím po vode, psy ma snáď neucítia...

V potoku sa mihotajú lesklé kamene. Bežím hore proti prúdu. Aj keď tých pár svetiel, čo preťalo tmu, už zhaslo, nedokážem zastaviť prudký beh..

Horou sa stále ozýva brechanie. Myslím ale, že sa vzďaľuje...

Kdesi tam vyššie pretína potok zvážnica, po ktorej som mal celý ten čas ísť...

Cítim pulz v krku, udiera do hlavy.

Pod nohami už nie je zem.

Voda je studená a temná.

Stratiť pevnú pôdu pod nohami je jedna vec.

Iná je stratiť istotu, že v nasledujúcej chvíli sa ešte stále môžeš nadýchnuť.

Ako je to – utopiť sa? Proste sa nadýchnuť vody...

Ani neviem ako sa vynáram. A nadychujem ako snáď len prvý raz v živote... Z vody, ktorá mi nesiaha moc vyššie ako po pás...

 Na svetle mesiaca sa leskne skala s odratým machom od môjho posledného kroku. Voda je tak prazvláštne teplá až do momentu, kým sa nezdvihne vánok.

Rovošatová košeľa ako zázrakom, zbalená do spacáku, sa namočila len na niektorých miestach... Bude to, že som si ju obliekol, odvaha alebo bláznovstvo?

Mimo ciest, hľadajúci svoju cestu podľa mapky na brezovej kôre... Čo za sebou nechal tisíce stôp pre tých, čo chcú ísť za ním... A nie dosť rýchly aby utiekol... Utekať, skryť sa. Bojovať teraz proti presile nemá význam...

Bol to len útly mihotavý plamienok medzi skalami... Akoby ma čakal.... možno teplo a možno bludička... Necitlivé prsty od chladu a chladná hlava omámená únavou... Kto si, svetielko? Ťažké nohy zakopávajú o korene vinúce sa pomedzi belostné skaliská. Zubaté hradby vrcholcov skál čnejú ako citadely  podopierajúce klenbu hviezd.

Tam medzi skalami, v lone Matky Prírody mizne svetielko v úzkom vchode to jaskyne. Vchádzam za ním, odhŕňam záves spletitých koreňov borovice

„Akéla! Idú za mnou! Už od stanice!“ vravím, hneď ako vidím tváre v malej jaskynke. Aj keď som od vchodu nevidel oheň, zdá sa mi to nebezpečné...

Všetky tie akoby stratené veci pokope, štátna vlajka, vlajka zboru, kronika... Akéla a pár ďalších z oddielu a Amazonka s vlasmi ako čierny zamat iskierkami v temnomodrých očiach... Drží v ruke olejový kahan a tvár má belostnú ako bludička...

A ja, zmáčaný ako vodník v špinavej navlhnutej rovnošate, s ueskou a vystrašenými očami...

A Amazonka sa len uhrančivo díva a pokyvuje Akélovi, že všetko je v poriadku a v okolí nie je nik okrem nás...

***

Amazonka, žena Striebornéhío Vlka, ticho sedela a usmievala sa a videli to len tí, čo sa občas obzreli dozadu. A Vlk rozprával.

„Nie, dodnes neviem, kto boli tí dvaja muži, či som sa im stratil alebo som ich nikdy nezaujímal... A ráno hora zbavená tajomstva odhalila to šťastie, že sa za mnou nepustili bačovské psy...

Tam som sľuboval, kdesi v horách na konci sveta, a atrament už dávno vyprchal z brezového zvitku, takže to miesto už by som asi dnes nenašiel...

To ráno bolo leto slobodné a iskrivé a možno presne také isté ako deň predtým... A ja som musel vyliezť na najvyššiu skalu a cítiť vietor, ľahký a svieži, čo ma unáša ako kvety vlčieho maku a vynáša orlov do výšok...

Všetko bolo také ako roky predtým a ako roky potom a ak si ráno na svitaní vyleziete na ten kopec nad táborom možno budete tak trochu vedieť, ako som sa vtedy cítil...

Ale od toho dňa bolo aj jedno iné... Niekam som patril a prisahal som na kroniku a na tých čo boli predo mnou... Prisahal sebe a tým, čo prídu po mne...“

Pozrel sa na tváre okolo seba a boli akosi rovnaké ako tie, čo poznal spred rokov, keď na rozprávačskom kresle sedával Akéla.

„Môžu vyťať strom, aj keď sme vždy, keď sa obnovil skauting verili, a veríme aj teraz, že sa to už nestane... ale nikto nemá tú silu vytrhať všetky korene....“

Pozrel sa do petrolejky a do iskierok v očiach Amazonky. Bolo v nich niečo krehké a teplé, také ako si to pamätal, keď ho v tej jaskynke prikryla svojim suchým spacákom a ískala mi vlasy až kým neuschli, a ešte dlho po tom...

 „Neviem, či to tie deti pochopili...“ povedal potichu smerom ku nej. „Či porozumeli spletitým väzbám koreňov, po roky skrytých, z ktorých oni teraz ako mladé výhonky mieria k slnku...