Zlodej príbehov - pokračovanie 23

     Konečne, po dobe, ktorá mi pripadala dlhšia ako tisíc rokov, som dorazil k ústiu tunela. Padol som na kolená a pálčivá bolesť mi vystreľovala do celého tela akoby sa ma dotýkali hroty Diových bleskov. Pekelná horúčava varila všetky tekutiny v mojom tele, chrliac paru z každého póru, akoby som bol akousi mýtickou príšerou chrliacou oheň, zahalenou celou v dyme. A tak som sa aj cítil. Horúčava dokonale spaľovala moje zmysly a brala mi dych z pľúc. No vo vnútri som toto mučenie vôbec nevnímal. Dôležité bolo, že som to stihol. Nadprirodzene biele , nepoškvrnené, priateľské a nepreniknuteľné svetlo nezmizlo ako spomienka na sen po rannom prebudení. Bolo stále tu, usmievalo sa a hladilo ma svojimi lúčmi. Môj sluch otupovalo pravidelné tupé pulzovanie tepny, pumpujúcej krv do mozgu, no som si istý, že v pozadí sa vzduchom vinula tá sladká symfónia harmónie. Inak to ani nemohlo byť.

     Pozrel som priamo do toho svetla a pomyslel som si: toľká krása a vznešenosť... Človek má až pocit, že si to nezaslúži. Potláča svoje pudy, potláča svoju prirodzenosť, plazí sa v bahne existencie ako slizký had, žerie výkaly a cerí zuby, namiesto toho, aby stál pevne na svojich nohách, silný a vznešený ako toto svetlo, neohrozene zaujímajúc svoje miesto.

     Čo vlastne chcem?, položil som si ťažkú otázku, nútený zamyslieť sa nad sebou samým aj celým svetom. Mnoho ľudí dnes hovorí o skazenosti sveta (a majú samozrejme pravdu, o tom nie je pochýb), avšak zostáva tradíciou dneška, že títo ľudia vždy zostanú pri rečiach a nikdy neprejdú k činom. Áno, dnešný svet je skrz naskrz skazený, lenže v tejto skazenosti zhnil aj človek a jeho prirodzenosť. Nik už dnes nevie, čo je to ľudský ideál, a ako vyzerá, ako koná, ako myslí. Ľudia sa dokážu uspokojiť s tým, ak sa im aspoň občas podarí nachvíľu vynoriť spod hrubej vrstvy svinstva, pod ktorú sme sa sami zahrabali, a zazrieť čo i len náznak slnečného lúča. Potom sa spokojní sami zo sebou opäť zahrabú do hniloby a zostanú tam utápajúc sa v samoľúbych spomienkach na tento zážitok. Ľudstvo natoľko zlenivelo, že sa im už nechce zdolávať do nebies sa týčiace horské hrebene, aby sa mohli napiť čistej pramenitej vody z horských potokov. Sú spokojní, keď nemusia nikam chodiť a nič robiť, vystačia si s vlastnou močovkou. Zvykli si na ňu. Tá je teraz ich prirodzenosťou.

     Uvedomil som si, že svet ľudí je naozaj plný skazy a úpadku, aj keď to tak na prvý pohľad nevyzerá, no premýšľajúc o tom stále dookola, musím si priznať, že nie je v mojich silách to zmeniť. A keby aj bolo, chcel by som vôbec? Čo ma núti, čo mi ukladá povinnosť starať sa o záchranu druhých? Je to odporné, ale musím si sám pred sebou priznať, že aj ja som súčasťou tohto zatrateného sveta, ak si chcem zachovať akú takú dôstojnosť. Narodil som sa v ňom, začlenil som sa do neho a prežívam v ňom. Moja existencia je síce úbohá a takpovediac bezvýznamná, ale faktom zostáva, že som súčasťou tej skazenosti a že ju sčasti aj tvorím.