Zlodej príbehov - pokračovanie 24

     Čo teda chcem? Chcem zmeniť svet? Chcem poznať celú pravdu? A čo potom? Čo s ňou? Nie. Som len prízemný živočích plaziaci sa po bruchu. Táto mizéria života mi mliaždi srdce v prudkých záchvevoch, no je treba si to priznať. Som len tieň toho, čím som mohol byť. Práve sa chystám vynoriť hlavu spod hrubánskej vrstvy hnusu a smoly, aby som zazrel svoj náznak slnečného lúča. Chystám sa nazrieť do svetla na konci tunela a jediné čo chcem, sú odpovede na otázky ohľadne mojich najnovších problémov – mojich halucinácií (ak to halucinácie naozaj sú). Potom poslušne stiahnem uši a spokojne odtiahnem do sveta tieňov. Do sveta všednosti.

     Ale stále je tu nádej.

     Uvedomil som si, že nie som hoden tohto svetla. Nie som hoden nosiť v sebe lampáš plný svetla. Kľačiac na prahu večnosti, zvádzal som svoj malý bezvýznamný boj. Pravda si nezaslúži byť neobjavená, no ja som predsa len aj v tejto najhraničnejšej situácii váhal a kul potmehúdsky svoje plány. Nadšenie, ktoré vo mne vybuchlo na začiatku úplne vyprchalo a o slovo sa prihlásila dnešným ľuďom tak vlastná a prirodzená zbabelosť, pretože jej vždy patrí posledné slovo. Už som nechcel byť poslom svetla, už som nechcel poznať celú pravdu. Bál som sa jej, hoci jej sila a krása boli neodolateľné. Bál som sa stať rozsievačom a svetlonosom, tým ktorý kráča vždy v čele, nemohol som na seba zobrať to ťažké bremeno zodpovednosti, pretože som si bol istý, že by mi svojou ťarchou zlámalo kosti. Neuniesol by som ho, ja, otrok ujarmený svojou nízkosťou.

     Jediné, čo som žiadal bola možnosť vrátiť sa k svojmu predošlému životu. Skrytému, pokojnému, väčšinou nenásilnému, tichému, monotónnemu a šedému ako ťažké oblaky na oblohe za jesenných dní. Tam, kde odo mňa nikto nič nežiada, tam, kde ma nikto nevolá na zodpovednosť, tam, kde som skrytý pred zrakmi celého sveta. Chcel som naspäť svoj predošlý život.

     Ale chcel som naozaj?