Zlodej príbehov - pokračovanie 28

Ocitnúc sa vo svojej vlastnej pasci, neostávala mi iná možnosť, než viesť nekonečné úvahy o tom, čo aj tak nemôžem urobiť. Je tak slastné a takpovediac aj praktické, nasadiť si v jednej situácii jednu masku a v inej zas inú, podľa toho, ako mi to vyhovuje. Ľudstvo sa už dávno naučilo zo svojich nedostatkov urobiť svoje prednosti. Naučili sa živiť a podporovať schizofréniu v sebe samých, ktorá im umožnila skryť sa za nespočetné množstvo masiek, ktoré im síce pomohli prežiť v tomto nehostinnom svete, ale takisto spôsobili, že pod ich nánosom sme už dávno zabudli, kým vlastne sme. Toto prežívanie je prežívanie v nízkosti. Odvaha byť tým, čím naozaj sme, bez strachu a falošnej nádeje, už dávno vybledla zabudnutá pod tonami masiek a lží kdesi v temnote. Stratila svoju silu a mýtus okolo nej sa rozplynul. Spriesvitnela rokmi zapierania, až sa zdá akoby vôbec neexistovala. Nikto si ju nevšíma a ona sa vytráca, vyprchá do ničoty ako éter.

     Najbolestnejšie na mňa zapôsobilo vedomie, že ja som priamou súčasťou tejto vraždy. Alebo mám skôr povedať samovraždy? Na tom už akosi nezáležalo. Hradba z domina, ktorú postavili dávno zabudnutí bohovia sa nenávratne a nezastaviteľne kocku po kocke rútila do záhuby. Ľudstvo sa už zachrániť nedá, no človek možno áno.

     Tak čo mi vlastne bráni natiahnuť ruku, urobiť jediný krok, zodvihnúť pohľad a stať sa súčasťou toho svetla, pravdy? Čo je to za silu stavajúcu predo mňa neviditeľnú ale nepreniknuteľnú hradbu, ktorá to, čo je na dosah ruky, činí pre mňa rovnako nedosiahnuteľným ako je hviezdna obloha? Je to hanba, sú to výčitky týčiace sa do výšin ako nesmrteľný strážca. Sú všade okolo nás, tvoria nepreniknuteľný kruh, zomknúc sa k sebe aby nám zakryli výhľad. Izolujú nás, držiac na uzde všetko divé a živé, pripomínajúc nám „prvotný hriech“, ktorého deťmi oni sami sú. Je to ako spadnúť do hlbokej studne, z ktorej niet úniku. Ony sú stenami tej studne a my sme tvorcami prvotného hriechu. Ľadová voda na jej dne, zažierajúca sa nám do kostí, sú lži, ktoré nás jedného dňa stiahnu na dno a pohltia. Zúfajúc, uväznení na dne tejto studne, nezostáva nám nič iné, než obrátiť svoj zrak k výšinám a kochať sa svetlom tam hore, na povrchu, ktorým sme predtým tak smelo pohŕdali. Je to svetlo na konci tunela, je to pravda, sloboda a je tak tesne blízko ako je nekonečne ďaleko. My ju už nikdy neuzrieme, temnota je našim domovom.