Zlodej príbehov - pokračovanie 29

     Človek svojho tieňa je diabolská potvora. Vezme to, čo je krásne a zosmiešni to, zdeformuje, zoškliví na nepoznanie od originálu. Toto potom nazýva krásou a umením. Oslavuje hranatosť toho, čo má byť guľaté a krivosť toho, čo má byť rovné, domnievajúc sa pri tom, že objavil skutočnú krásu. Nie, nič neobjavil. Jeho spotvorená prirodzenosť mu skrivila pohľad na svet a on potom svojmu pohľadu a svojej skazenej prirodzenosti prispôsobuje svet okolo seba a tým ho ničí. Ničí svet pre ľudí a robí ho prijateľnejším pre tiene. Avšak načo vytvárať svet pre tiene, keď ich nebude mať kto vrhať? Tá neresť, ktorá nás svári, tá pekelná potreba, sa nazýva uznaním. Je to túžba po uznaní, čo človeka prinúti aby bol radšej vysoký medzi nízkymi, ako nízky medzi vysokými. Túžba po uznaní nás núti klesať čoraz nižšie a nižšie a hľadať indivíduá a podsvetia, ktoré sú nižšej podstaty ako my, kde sa nám ľahšie podarí presadiť, kde sa ľahšie dopracujeme k uznaniu a obdivu. Je to však falošný obdiv, pretože čím hlbšie do pekiel sa ponárame, tým vzrastá závisť. Opájame sa sladkým mokom, ktorý je ale skrytým jedom, otrávenou ambróziou. Tí pod nami nám slepo závidia a preto nás volajú k sebe s prísľubom uznania, falošného uznania. Stiahnu nás k sebe, pretože naša túžba po uznaní je silnejšia ako my. Stiahnu nás k sebe, ale už nás nepustia. Zahryznú sa a vycicajú všetko, čo stojí za to. Než si vo svojej opitosti stihneme uvedomiť čo sa stalo, už dávno budeme jednými z nich. Spokojní sami zo sebou, klesajúci čoraz nižšie a nižšie, až na samé dno.

     Aj malé dieťa má toľko rozumu, aby pochopilo, že toto nie je ten správny smer cesty, ktorým by sme sa mali vydať. Bohužiaľ vo svojej jednoduchosti uvažovania – pretože v jednoduchosti je krása a dokonalosť – si len deti dokážu uvedomiť, že to tak je. Rast, starnutie, pribúdanie rokov akoby nám každým dňom uberalo na inteligencii, akoby nám zatemňovalo rozum filtrom hlúposti. Výsledok už poznáme. Žijeme ho.