Ja.....osobne

V teplom tichu prazdnej izby,

pytam sa samej seba.

Ako sa mozem zbavit tuzby,

co prekliata zda sa byt pre mna?

Zivot mam plny ocakavani,

sklamania palia ako letne slnko.

Dni mi plynu ako mraky na nebi,

staroba poznania chuti trpko.

Otacam sa coraz viac a viac

v spomienkach do svojho detstva,

zacinam mavat depresie tak povediac,

pomaly ma opantava skepsa.

Viac ako rymujuci sa vers,

hodi sa citacia z knizky,

bude mi lepsie?

Alebo sa opat len vyplacem do podusky?

Zozbierat vsetky myslienky

prudiace mi hlavou v tuto minutu,

stalo by vela namahy

bez zaruky uspechu v tomto veku.

Vypoved starnucej osoby

o tom aky je zivot farebny,

ubera mi entuziazmus z pod ruky

a vtlaca obraz sedivy.

Absolutizmus mojej existencie

ostro striha naivne predstavy.

Nie som vlastnikom genov pre stastie!

Tazko je mi sa s tym ztotoznit.