Zlodej príbehov - pokračovanie 35

Tak prečo si z tohto rozhodnutia robím takú hlavu? Prečo sa pohnem, zastavím, cúvnem, zase pohnem a tak stále dokola, ako alkoholik spytujúci si svedomie nad záchodovou misou? Bolí ma hlava, v diaľke počujem ten vysoký tón, škrípem zubami, a ruka sa stále nehýbe. Už viem, čo je to mizéria života.

     Niekde inde, v inom svete sa majestátne oblaky ladne a bezstarostne plavia po nekonečnej oblohe a suchý list sa zniesol z koruny stromu. Celé mesto spí v príjemnom opantaní, aj jesenný vietor utíchol. Zdá sa, akoby zastal čas. Nikto netuší, že uprostred tohto mieru a pokoja, uprostred kolísky s hadím podstavcom, sa odohráva boj na život a na smrť. Nikto netuší, že uprostred tichého údolia besnie desivá búrka, ktorej zúrivé oko sa upiera priamo na mňa.

     S vypätím síl sa mi podarilo opäť získať vládu nad svojou rukou. Dosť už bolo uvažovania, dosť váhania, je čas pohnúť sa vpred. Mám tu niečo rozrobené a treba to bezodkladne dokončiť. Dlho som premýšľal nad tým, čo mám urobiť, aký bude nasledujúci krok. Viac už nie. Mám kľúč a poznám cestu. Rozškľabená papuľa bieleho svetla na mňa cerí zuby ako pes pozorne sledujúci blížiacu sa ruku cudzinca. Musím sa nechať uhryznúť, infikovať svoju krv pravdou.

     Hovorí sa, že priama cesta vedie iba do pekla. Myslím, že je to pravda, pretože aj to, čo ma čaká bude pre mňa v určitom zmysle znamenať peklo, krst ohňom. Vynechal som očistec a rútim sa priamo do záhuby. Čo ma čaká na konci tejto cesty? To neviem, ale to je v poriadku. Veď aký by bol život, keby sme vopred vedeli, kam nás cesty života zavedú? Je jasné, že každá cesta životom je plná križovatiek. Na nás je, aby sme sa rozhodli, ktorým smerom sa vydáme. Až potom zistíme, či bude naša cesta rovná, alebo kľukatá. Je to však pekelná záležitosť, pretože ak sa raz rozhodneme, niet cesty späť. Už sa nemôžete vrátiť späť na križovatku, na ktorej ste už raz stáli a znova sa rozhodnúť. Môžete sa len rozhliadnuť ponad plece do vašej minulosti. Ak sa vydáte určitým smerom, určitou cestou, musíte si ju pekne vyšliapať od začiatku až do konca. Možno budete prekvapení, ak sa jedného dňa ocitnete na tej istej križovatke, na ktorej ste už predtým raz stáli. Musím vás sklamať. Aj keď to tak na prvý pohľad vyzerá, nie je to tá istá križovatka, pretože to už tak celkom nie ste vy, kto na nej stojí. Chcem tým povedať, že nie ste tou istou osobou, ako pred pár kilometrami. Máte predsa zodretejšie podošvy topánok a zaprášenejšie nohavice, a na pleciach si nesiete tiahu predchádzajúcich kilometrov. Dosť už ale bolo rečí. Vstúpil som do predsiene a dvere sa za mnou definitívne zvreli a zmizli. Predsieň bola prázdna, len štyri holé steny, a predsa som hneď vedel, čo je to za miesto. Bola to mučiareň. Nuž čo, ak som raz vstúpil do predsiene, musím vstúpiť aj do hlavnej miestnosti, lebo dvere, ktorými som vstúpil, zmizli, a ak nechcem zahynúť na polceste, musím pokračovať priamo za nosom. Musím sa priznať, že to robím trochu neochotne, ale nemám na výber. 

     Pripomína mi to stovky príbehov, ukrytých v stovkách kníh, ktoré som prečítal. Nie v každom z nich sa ponúka rozuzlenie - Viete, pohybujeme sa na veľmi tenkom ľade. Je to tajomná a nepreskúmaná oblasť, a každý, kto by sa ju pokúsil preskúmať, musel by si siahnuť až na dno svojich možností - , ale v mnohých sa črtá riešenie. Je však iróniou osudu, že človek si naozaj zaslúži sám seba, a je to pravda, pretože nech je človek akokoľvek múdry, šikovný či vzdelaný, nach má naštudované nespočetné množstvo kníh, ktoré mu dokážu poradiť v akejkoľvek situácii, nikdy sa nepoučí, nikdy si tie rady nevezme k srdcu, a tak jeho loď stroskotá presne tak, ako státisíce lodí pred ním. Človek je naozaj zvláštny tvor. Jediný a jedinečný svojho druhu. Zlú radu nepočúva a dobrú odmietne. Naozaj sa musí najprv popáliť, aby zistil, že bolesť je skutočná.