Penzión

zevraj dobra, tak som zvedavy, co vy na to :)

Mám novú prácu, už asi týždeň. Nepolepšil som si ani pozične, ani platovo. Ale už som sa nemohol pozerať na tie hnusné tváre môjho šéfa a kolegov. Ústa, z ktorých vychádzali iba prázdne bubliny. Bez zmyslu. Prúdiace z prázdnych bublín pripevnených k ich krku. Už bolo neúnosné tváriť sa, že ich počúvam a smiať sa na ich trápnych vtipoch, bez štipky humoru, po ktorých si chceš búchať hlavu o stenu. Miesto toho vyceríš zuby a hráš pobaveného. A to len preto, aby si sa vyhol ich skúmavému pohľadu, s náznakom podozrenia, že niečo nie je v poriadku. Zabodávajú ti ho do chrbta a bez ostychu aj priamo do tváre. Spýtavo. Pritom odpoveď pre nich nemáš. Až ťa uštvú.

Ešte chvíľu a musel by som začať piť, teda viac piť. Prinajmenšom si podrezať žily. Alebo to tam celé roztrieskať, vrátane nechutného neónového nápisu nad vchodom, ktorý ma vždy vyzývavo vítal – Hotel Capulet. Nie je nič horšie ako hodinový hotel, ktorý sa tvári poeticky.

Teraz robím recepčného v židovskom penzióne. Nikdy nemávam prehnané očakávania, pretože sa väčšinou znenazdajky menia na prehraté. Dnes som tam tretí krát. Pomaly sa mi spájajú kúsky skrytého života, ktorý tam rastie, ktorým to tam dýcha, do komplexnej mozaiky. Do ktorej časom zapadnem a stanem sa stereotypnou čiastočkou. A vtedy ma to tam určite začne srať. Mohlo by, keby nezačalo už od začiatku. A to som tam ešte ani nerobil. Niekedy som z takýchto situácií absolútne zúfalý. Absolutisticky ma ovládajú a privádzajú do nepríčetnosti.

Začalo to už pri pohovore, keď som prehodil prvé vety s pani Steinovou, majiteľkou penziónu. Bavila sa so mnou tak milo a presladene, až som mal pocit, že mi to trhá žily. Len s problémami som udržal príjemný výraz tváre. Asi ako keď nad vami stojí vaša priateľka a čaká, že jej pochválite jedlo. Kto by mal silu jej povedať, že tam nasypala snáď tonu cukru a je to úplne nejedlé? Miesto toho som sa tváril, ako veľmi mi chutí.

Pýtala sa ma, prečo to chcem robiť, keď by som s vysokou školou mohol pracovať aj na lepšej pozícii. Odpovedal som jej, že nie som náročný. V jej očiach sa neobjavilo pohŕdanie, ako som čakal. To ani náhodou. Objavila sa tam ľútosť. Mal som pocit, že premýšľa o tom, že si ma privinie do náručia a poľutuje. Vtisne mi tvár do jej obrovských, ovisnutých pŕs a zadusí ma. Ako v nočnej more. Tým svojim altruistickým prístupom ma neuveriteľne vytáča a uráža. Mám pocit, že keby som jej napľul do ksichtu, tak by sa objavil ten jej ľutovačný pohľad a mňa by to tak nasralo, že by som to tam roztrieskal. Tak to radšej nespravím. Predsa len som nový a ešte nie je načase hrotiť situáciu do extrémov.

Po skvelom obede – musím povedať, že jediné plus sú tu tie jedlá – v pokoji sedím v kresielku na recepcii a pozerám telku. Prišla pani S. s dvoma zasranmi. Čo som komu spravil? S tak plným žalúdkom sa predsa nedá tváriť milo...

„Toto sú deti pána rabína...“ urobila pauzu, aby slovu rabín dodala vážnosť. „...Efram a Joshua. Zrejme ich tu budete vídať častejšie, takže ak by mali na vás nejakú prosbu, tak im, prosím, pomôžte.“
„Samozrejme, to nebude problém.“
„Ďakujem. Teraz ich tu nechám, musím ísť do kancelárie. Deti, sadnite si tam do kresiel a pozerajte televíziu.“

Odišla a decká samozrejme v kreslách sedieť nezostali. Miesto toho sa naháňajú a vrieskajú. Tvárim sa, že tam nie som. Lebo keby som si pripustil, že tam som, tak ich strašne sfackám. Konečne sa zastavili. Bohužiaľ na zlom mieste. Obaja stoja oproti recepčnému pultu, ruky položené na ňom a hlavy na rukách. So záujmom ma sledujú. Ako nejaké exotické zviera v zoo.

„Ty si tu nový?“ pýta sa menší
„Hej. A ty?“
„Ja nie. Ja som tu už dlho.“ hovorí prekvapene
„Super. Nemáte niečo lepšie na práci?“
„Musíme tu počkať. Za trištvrte hodinu sa nám začína kurz francúzštiny.“
„Hmm...“
„A chodíme aj na angličtinu a španielčinu.“ povedal starší
„Koľko máte rokov?“
„Ja mám 9 a brat má 7. Ty máš koľko?“
„Dosť.“ odpovedám
„A ty si Slovák?“ pýta sa mladší so záujmom
„Hej.“ a smejú sa. Som dosť zmätený. Čo je na tom smiešne? Toto bude asi ten rasizmus, o ktorom všetci rozprávajú.

Našu úžasnú konverzáciu prerušil bradatý chlap, ktorý práve vošiel. Pozdravili sme sa.

„Deti poďte, lebo to nestihneme.“

Tak toto je zrejme pán rabín. Dobre, že odviedol tých harantov, lebo už som ich mal plné zuby. Tie deti vedia tri jazyky, ale nevedia za sebou zatvoriť dvere. Úžasné. Ale som na seba hrdý. Nikto nekričal. Nikto neplakal. Ostatne, v poslednej dobe sa mi celkom darí tváriť, že mám rád ľudí. Doviedol som svoju sociálnu dramaturgiu takmer k dokonalosti.

Sadol som si do kresla a v tej chvíli vybehla pani Steinová. Vyskočil som z kresla a mal som sto chutí jej vynadať, že ako si dovoľuje ma rušiť. Poslala ma dozadu priniesť nejaké škatule zo skladu. Sklad je za miestnosťou, kde nie je nič. Iba nádrž s vodou. Z jednej zo škatúľ niečo vytekalo. Mám celé ruky zasvinené mazľavou tekutinou.

„No fajn.“ povedal som si pre seba a umyl som si ich v tej nádrži s vodou

O pár dní som sa dozvedel, že to je dažďová voda – mikve. A rabín sa do nej chodí kúpať. Pochopil som to tak, že je to niečo ako svätá voda, ktorá slúži na očistenie. Ale neviem od čoho očisťuje okrem špiny. Ale je jasné, že som tú vodu znesvätil. Vždy, keď idem okolo si hovorím, že ma snáď boh zato nepotrestá a v duchu sa smejem.

Pani Steinová mi hovorila, že rabín sa dnes príde vykúpať. Mojou úlohou, ako mi vysvetlila, je zapnúť ohrievanie dve hodiny predtým, ako príde. Tak som mu zapol ohrievanie a venoval sa ďalej práci. Prišiel a so samozrejmosťou domáceho odkráčal dozadu.

V návale práce som úplne zabudol, že je tu a nedopatrením som ho vyrušil práve, keď tam liezol. A áno, židia sú skutočne obrezaní. Zistil som, že nato aký je nudný, tak má zábavnému priemyslu, čo ponúknuť. Je totálne celý chlpatý, ako opičiak, ešte aj na tvári má obrovskú bradu. Väčšinou sa pohľadom na penisy vyhýbam, ale jeho ma zaujal. Myslím, že keď mu žena fajčí alebo ak mu žena fajčí, tak ho môže použiť rovno aj ako špáradlo na zuby. Rodený komik.

O pár dní som opäť sedel na recepcii. Končila sa mi nočná zmena. O pol piatej ráno prišiel môj kolega. Stanko. Je to Srb. Zjavne je už prepnutý, pretože stále robí nočné a potom v noci nemôže spať. Jeho biorytmus je otočený. Tak chodí o pol piatej na silného turka do penziónu, kde je potom päť krát do týždňa. Pravidelne ma mučí hodinovými monológmi o svojom psovi. Pritakávam mu a pritom sa tvárim, že niečo robím, len aby som mu nemusel niečo hovoriť. V monológu o svojom psovi sa striedavo vyskytujú ešte rasistické a sexistické vtipy a príhody s jeho pištoľou. Rasistické vtipy, samozrejme o Židoch. Neznáša ich a robí v židovskom penzióne. Niekedy ma ľudia fakt dokážu prekvapiť. Najhoršie však je, že ma proti mojej vôli núti ojebávať zákazníkov.

„Počuj, idem urobiť inventúru do skladu, ktorú odo mňa chcela Steinová.“
„Dobre.“ hovorím mu s potešením. Vie ma aj tento chlapík potešiť. Škoda, že len svojim odchodom.

O chvíľu ma vyrušil zákazník. Chcel sa ísť sprchovať a nemá na izbe uterák. Rezignovane som sa postavil, že mu ho prinesiem zo skladu. Otvoril som dvere do miestnosti s mikve a ustrnul v šoku. Stanko s rozčapenými nohami práve vliezal do nádrže. Ďalší nechcený penis. Obaja na seba hľadíme v šoku.

„Čo tu robíš? Nemáš byť na recepcii?“ kričí na mňa
„Ty si môj šéf alebo čo?“ osopil som sa naňho
„Vypadni!“

Ešte chvíľu som tam stál. On sa odvtedy ani nepohol. Stále mal roztiahnuté nohy, akoby chcel, aby si ma jeho penis poriadne obzrel. Ten bizarný pohľad ma vyhnal. Stanka som už v ten deň nevidel.

Odvtedy som si cestu do skladu dôsledne pripravoval. Otváral som dvere obozretne a vždy som najprv nakukol cez štrbinku. Pre istotu. Chcel som sa vyhnúť ďalšiemu nepríjemnému stretu.

Po týždni od príhody so Stankom som opäť mal cestu do skladu. Upratovačka Janka ma poprosila, či jej môžem priniesť mydlo. Najprv som pootvoril dvere na mikve-miestnosti. Strčil som dnu hlavu. Vzduch čistý. S uľahčením som vstúpil. Bol som skoro pri sklade, keď sa otvorili dvere a v nich pani Steinová s roztvoreným županom, na ktorom bolo logo penziónu. Bradavky na jej rozťahaných prsiach na mňa zvedavo hľadia. Snáď až od pupku. Obaja sme ostali stáť ako obarení. Zjavne sa išla aj ona vykúpať. Asi je to tu nejaká móda. Možno to skúsim aj ja. Aspoň zistím, čo na tom vidia.

„Prepáčte.“ a v pomykove odchádzam
„Počkajte...“ otočil som sa a pani Steinová sa na mňa usmieva. „...poďte bližšie.“ roztvorila župan ešte viac.

Cítil som, ako sa mi otvorili ústa zo šoku. Obrátil som sa o 180 stupňov a v dese vybehol. Až von na ulicu. Jebem ja na to. Tam sa už nikdy nevrátim. To snáď nie je možné. Človek už ani nemôže pracovať bez toho, aby nestretal samých nahých ľudí, čo ho privádzajú do rozpakov. A aby ho sexuálne neobťažovali stareny. Je to tam príliš choré aj na mňa. Práca, to asi nie je pre mňa...

---