yvon

Vždy som vedel že ju stretnem. Kurvu Yvon a jej zelené oči. Vlastne som ju už dlho poznal. Sedela za barom a pred ňou stál akýsi ružový drink. V štíhlych prstoch vyzývavo držala tenkú bielu cigaretu a pomaly vypúšťala dym z dokrvava namaľovaných pier.

 Za koľko? spýtal som sa, keď som si sadal vedľa.
Čo?  neotočila sa.
Koľko stojíš.
Pár životov a zelený dom na pláži v piesku, odpovedala a potiahla si z dymu.
Dohodnuté. Kam ideme?
Rozosmiala sa. To si vždy tak rýchly?
Hej, som najrýchlejší na svete. Urobím sa hneď.
A čo ja?
Teba počkám vonku.

Za chvíľu vyšla. Mala nekonečne dlhé nohy a drobné prsia. Tak do rúk.  
Pôjdeme ku mne, tu neďaleko mám menší byt, kráčala akoby po horúcej pahrebe. Tesne nad čiernym asfaltom ako  štíhla plachetnica.

Byt bol skutočne obrovský na toto mesto. Štyri izby, veľká posteľ, drevo a kov. Kuchyňa ako z nejakého filmu. Biela technika, modré žalúzie, bar a kopec farebných fliaš s čudnými nápismi.
Toto je tvoje?
Nie, na čas v prenájme.
Musíš byť drahá.
Veď som ti vravela, dom na pláži a tvoj život.  Pozrela mi do očí, ale ty sa mi páčiš, si iný, dám si ťa zadarmo - pozri, povedala a roztiahla nohy. Ten pohľad bol pohľadom na boha.  Zostal som v ňom visieť.  V stredobode, len tak beztvaro. Iba ďalší dych a pohyb v pravidelnom rytme prúdiacej krvi.

Dni plynuli. Možno týždne.  Slepé a suché. Ohne ďalšieho leta spaľovali mesto na prach a piesok. Bol som s ňou.  Bol som ňou. Do absolútneho vyčerpania. Konca, kde sa strácali kosti, oči, slová, vety. Len ticho a biela koža natiahnutá na jej priesvitnej duši. Nič viac.

Potom zmizla. Jeden večer sa neozvala a ja som na ňu nemal ani číslo.  Byt bol prázdny. Bez nábytku pôsobil ako biela betónová plocha z môjho detstva. Búchal som celé hodiny. Reval jej meno pred dverami ale nikto sa neozval. Po čase otvoril sused oproti s otázkou, že čo tu robím a kto vlastne som.
Kde je? Kde je Yvon?  kričal  som naňho a hrozil mu svojou devinou,  kde je?
Tu žiadna Yvon nikdy nebývala.  Ten byt je prázdny už dva roky,  hlas sa mu v panike triasol, tak ako jeho hnusné, mazľavé brucho plné mŕtvych zvierat. Urobil som mu z neho sitko na ryby. Plávali v ňom veľké, so zelenými, vodou podliatymi očami. O chvíľu zdochol.

Kráčal som po pláži. Bol príliv. Oblieval mi nohy svojim nekonečnom a pripomínal priestor, ktorý napriek všetkému ostával nemenný. Vlny narážali na hladinu ako šialené. Inak bol chlad. Prehľadal som celé mesto, bol v každom podniku, pýtal sa každého pasáka a vyhadzovača. Nikto nič nevedel. Nikto ju nevidel. Nikto ju nepoznal. Stále rovnaká odpoveď. Niektorí už nie sú,  tak ako nie som ja. Už pár mesiacov. Nado mnou sa vo  vzduchu  točili čajky a mesiac nemal tú pravú stranu.

V zime som sa znovu presúšal pod jej bytom. Už dlho mŕtve ruky držali farebnú fľašu, pilo sa dobre. Dobré na pamäť, ktorá do mňa vypaľovala čierne diery. Žravá ako pirane. Všetko v nich končilo. Nočné svetlá aj tiene umelých ľudí vo výkladoch. Pozrel som do jej okna. Svietilo. V tom okamihu sa mi srdce rozbilo na črepy. Zostali dole na ulici pekne poukladané na kôpke. Ráno ju rozkopú hladné deti.

Potichu som otvoril dvere. Zo spálne sa ozývali čudné zvuky, vzdych, výkrik a druhý ešte hlasnejší. Rýchla pravidelnosť. Vošiel som. Súložili v najväčšej izbe.  Ona a traja holohlaví. Mala ich snáď vo všetkých otvoroch. Otočil som sa a v obývačke si nalial plný pohár.  Bolo to modré a silné ako slnko v strede suchého leta. Spaľovalo až na dno kostí. Nahota na stenách sa na mňa vyškierala vo svojej chladnej bledosti a žalúzie sa ohýbali v otvorenom okne. Vydávalo to taký čudný zvuk. Hypnotický. Spoza pásu som pomaly vytiahol svoju devinu. Rozrazil dvere a párkrát vystrelil. Jeden z nich sa prevalil za posteľ. Vypálil po mne. Trafil kamsi do boku. Len tupá bolesť, nič viac. Potom bolo ticho a jeho zrýchlený dych odmeriaval ostatky nášho času. Stmievalo sa. Na červeno. Podišiel som k nemu, v bruchu mal dieru veľkú ako mapa oboch Amerík a tak som ho tam nechal.

Pred očami som mal  karmínovú, bielu a  kusy mäsa či mozgu na parketách.  Spájali sa do rastúcich škvŕn. Boli to oblaky. Belasé oblaky vo vzduchu a ja som bol v nich. Za mnou kričali  hlasy meno z môjho detstva.  Yvon mala prázdne oči.  Stále zelené ako z reklamy na ten lepší život. V kuchyni som zobral nôž a zapichol jej ho pŕs.  

Srdce ešte bilo. Teplé a tekuté v mojej ruke,  keď som len tak šiel ulicou. Zvuk rýchlych krokov. Výkriky. Za oknami tupé tváre. Kráčal som ďalej. Ešte raz, ešte poslednýkrát s ňou v ruke. Hovorila čosi o trávnatej pláži. Tu neďaleko, pri mori. Bol ďalší príliv a všetko zalieval soľou. Mňa, Yvon, slnko, ulicu, vietor.... navždy utopené. Utopené v slanej vode. Krvácal som.