Uno momento

Pohužvaný papier dopadol s miernym cinknutím spinky na kamennú podlahu. Tesne pred dopadom s pohľadom upretým do ulice... zbadal... znova... Prechádzala námestím medzi ľuďmi pričom jej kroky a rytmus jej pohybu vytváral melódiu 9. Bachovej symfónie. Zrýchľovala a spomaľovala. Ešte včera si myslel, že sa mu to iba zdalo. Vybehol od stola a po vrazení do sklenených dverí, ktoré vyzerajú akoby tam neboli, následnom zviechaní, vybehol von.

Šiltovku neidentifikovateľnej farby si zarazil do očí a narážajúc do ľudí hľadal. Odbočila do tmavej uličky. Pomaly sa zakrádal za ňou.

Zakričal: „hmg“ , nikto nereagoval.

Zakričal: „HEJ“, žena došla na koniec a otočila sa.

„Ano?“, mierne podráždeným hlasom zavolala naspäť.

„Nič, len chôdza, 9. symfónia“

„Aha.“