Idea budúcnosti

Obyčajné pieskovisko, uprostred obyčajného sídliska v tom najobyčajnejšom meste, aké sa dá na mape nájsť sa stalo svedkom udalosti vskutku historického významu. Človek by si pomyslel, že na obyčajnom pieskovisku, uprostred obyčajného sídliska v tom najobyčajnejšom meste sa nemôže stať nič, čo by mohlo mať vskutku historický význam.

No, možno áno, možno nie. Ale v mojom príbehu je možné všetko.

Spokojne sa tu hrali dve štvorročné deti. Stavali si pieskové bábovky. Jedno z detí prehlásilo, že keby mali prášok do pečiva, tak by mohli robiť aj skutočné.

To asi nie, dokonca ani v mojom príbehu, ale pokračujme ďalej.

Bavili sa o tom, aké lízanky im chutia, o tom ktoré z nich prinesie vodu, o nejakom novom priblblom animovanom seriáli atď. atď.

Už ich postavili skutočne mnoho a tak ako snáď väčšinu normálnych ľudí ich to už začínalo nudiť tak začali skúšať nové tvary. Najskôr ich stavali do sústredných kruhov, neskôr do špirál, urobili sedem stupňový zikurat a skúsili aj napodobeninu Stonehange.

No, štvorročné deti asi nie, ale jeden nikdy nevie. Že?

V zápale ich staviteľského snaženia sa stalo niečo skutočne neočakávaného. Jedno z detí zobralo hrsť piesku a hodilo ju druhému dieťaťu do očí. Ublížené dieťa začalo šermovať rukami pred sebou, pretože nič nevidelo. Narazilo rukami na misku s vodou a začalo si vyplachovať piesok z očí. Dobre totiž vedelo, že spoliehať sa na mamičku by bolo zbytočné, vzhľadom na to, že tá sedela v neďalekej reštaurácii a popíjala írsku kávu.

Keď už začalo vcelku vidieť, spýtalo sa ublížené dieťa: „Prečo si to urobila?“

„No vieš, dospelí to robia tiež. A ja som to chcela skúsiť tiež,“

„Ja som teda nevidel, že by si dospelí ľudia hádzali piesok do očí,“ povedalo ublížené dieťa.

„To teda hej. Hádžu si piesok do očí, polená pod nohy a špinu jeden na druhého.“

„Akosi ti nerozumiem,“ zatvárilo sa ublížené dieťa nechápavo.

„Tak napríklad včera. Otecko prišiel domov z práce až večer, pretože mal veľa práce. Mamička celý deň nič nerobila, len sledovala telku. Ale hneď ako prišiel, začala naňho kričať, že je neschopný idiot a že dnes mali ísť kúpiť novú sedačku. On len zamumlal, že mal veľa práce a že jej poslal správu. Ona však pokračovala vo výčitkách ďalej v tom zmysle, že žiadnu správu jej neposlal. Avšak ona len nepočula telefón lebo ho mala v spálni a bolo jej zaťažko zdvihnúť sa z gauča.“

„Ach tak,“ svitlo ublíženému dieťaťu.

A hra pokračovala ďalej.

Viem, zatiaľ to nie je nič vskutku historicky významného, ale treba vydržať.

Po pár minútach zobralo ublížené dieťa hrsť piesku a tiež ju hodilo druhému dieťaťu do očí. Hneď ako si tentoraz ublížené dieťa vymylo piesok z očí zatvárilo sa nechápavo: „To si sa mi pomstil? Myslela som, že nevhodnosť aktu pomsty sme už dávno prebrali?“

„Máš pravdu, prebrali a zhodli sme sa,“ vysvetľovalo predtým ublížené dieťa, „ale toto nebola pomsta. Ja som si spomenul, že otecko prišiel v nedeľu domov z futbalu zase opitý a dal mame facku, pretože nemal nachystanú večeru.“

„Chápem, čo tým chceš povedať. Dospelí však robia aj iné, horšie veci. Budeme ich napodobovať aj v tom?“ prešlo do protiútoku tentoraz ublížené dieťa.

Predtým ublížené dieťa nechápalo: „Kam tým mieriš?“

„Včera som videla správy.“

„A ďalej?“

„Ukazovali Sadámovu popravu.“

„Začínam tomu rozumieť,“ chytilo sa múdro za bradu predtým ublížené dieťa. „Keď ich budeme napodobovať, skončíme ako oni. Možno aj horšie.“

„Presne tak,“ súhlasilo tentoraz ublížené dieťa a na tvári sa mu rozhostil víťazoslávny úsmev.

„Asi by sme sa radšej nemali správať ako oni,“ navrhlo predtým ublížené dieťa.

„Mám lepší nápad,“ ozvalo sa tentoraz ublížené dieťa. „Vezmeme si od nich to čo je dobré a čo je zlé, to zavrhneme.“

„Výborne, a potom si môžeme dať patentovať rozum,“ potešilo sa predtým ublížené dieťa.

„Dohodnuté,“ uzavrelo tentoraz ublížené dieťa a aby spečatili dohodu podali si ruky.

A ako sa dohodli, tak aj učinili. To dobré si osvojili a zlé zavrhli. Potom, tak ako väčšina veľkých politických vodcov (náboženských nevynímajúc) si dali patentovať rozum (metaforicky, samozrejme). Ale pretože ich vzťah bol rovnocenný, ako v posteli, tak aj v politike, jeden usmernil druhého, ak niekto z nich zišiel z cesty a pod ich vedením sa zjednotil svet, skončil hlad v treťom svete, skončili všetky vojny a ľudia si prestali ničiť planétu na ktorej žijú.

Happy End