Serj, diablov prisluhovač

Serj, diablov prisluhovač

Fuerteventura je kopcovitý ostrov neďaleko Afriky, obmývaný drsnými vodami Atlantiku a tristo štyridsať dní v roku bičovaný vetrom. V tomto pásme sa zrovna príliš veľa zrážok nevyskytuje, hoci človek má pocit, že sa tu môže rukami dotknúť oblakov. Uprostred leta step naokolo pripomína mesačnú krajinu, až na červenooranžové zafarbenie tunajšej pôdy. V tomto období sa tu voda vyvažuje zlatom.

Avšak pohľad na Atlantik pri západe slnka, alebo plávanie v jeho vlnách, ak vám nevadí slanosť vody, sú nezabudnuteľnými zážitkami. Plávanie sa však nedá praktikovať vždy a všade. Niekedy sú vlny tak vysoké, že do vody sa skutočne nedá vliezť. Na niektorých miestach to zase nedovoľuje kamenistá pláž, alebo zradné prúdy.

Uprostred ostrova je malá dedinka zvaná Betancuria. Cesta sem dá skutočne zabrať aj skúsenejšiemu vodičovi. Je síce udržiavaná, ale ostré zákruty a pohľad na dno priepasti nikomu na kľude nepridá. Zvlášť ak absolvuje danú cestu prvý raz.

Až na turistov je v tejto dedinke skutočný kľud. Taký, akí by si mohli akýkoľvek vidiecki balíci len priať. Okrem turistov, ktorí sa tu vyskytujú medzi desiatou pred poludním a piatej po poludní, tu väčšinu vravy zabezpečujú psy, kozy a iná háveď, ktorú tu domáci chovajú. Skrátka ospalá diera.

Pravda, ďaleko rušnejšie sú neďaleké ostrovy Tenerife a Grand Canaria. Ale tam sa môj príbeh neodohral. Ten sa odohral na vyprahnutom kúsku zeme trčiacom z Atlantiku, kde ani líšky nedávajú dobrú noc, lebo tu žiadne nežijú. Líšky nie, len gekóny, ktoré v noci môžete vidieť pobiehať po oknách a loviť hmyz.

A aj napriek tomu, alebo možno práve preto si tento ostrov vyhliadol za svoje bydlisko sám diabol. Ale nakoniec prečo nie. Ja som si tento pokľudný ostrov vybral tiež zámerne pre jeho odľahlosť. To som ale netušil, čo ma počas mojej dovolenky čaká...

Vydal som sa sem so svojou „novou“ priateľkou Kiarou. Sme spolu síce už o niečo viac než rok, ale s predchádzajúcou priateľkou som bol štrnásť rokov, takže pre mňa je ešte stále nová.

Prvé dni dovolenky boli skutočne fantastické. Raňajky, káva a cigareta v neďalekej reštaurácii môjho starého známeho, nasledovalo moje vytratenie na pláž a surfovanie až do obeda, výdatný obed a samozrejme milovanie s Kiarou. Samozrejme, žiadna siesta, tá je pre padavky, takže som sa vždy vytratil na pláž. Teda ak sa Kiare nepodarilo ku mne pripojiť, alebo ma prehovoriť na niečo iné. Našťastie sa naučila tolerovať tieto moje výstrelky. Tak ako ja jej občasné záchvaty márnivosti. Večer sa opakovalo naše milovanie a obvykle nie raz a sem tam sme si zašli aj do baru. Skutočný raj pre moju dušu.

Takto to šlo až do dňa, kedy som sa rozhodol urobiť zmenu a miesto surfovania som si v miestnej požičovni vzal starší model Range Roveru. Mal som v pláne preskúmať miestne kopce pekne zblízka a mimo udržiavaných ciest.

Ako sa tak za mnou víril prach, rozmýšľal som nad slovami človeka, ktorý mi auto požičiaval. „Tento ostrov vyzerá vyprahlo a horúco, ale človeku tu niekedy primrzne zadok,“ hovoril ten bezzubý, plešatý starec. Viac než jeho slová ma však znekľudňoval jeho odporný prezieravý úškrnok. Rozhodol som sa nezaoberať ďalej myšlienkou na toho starca a zastavil som auto aby som si rozviazal šnúrky na teniskách, pretože mi bolo skutočne teplo na nohy. Miestny ľudia sú aj tak podivíni. Po chvíli však na mňa začala doliehať akási predtucha. Rozhliadal som sa okolo seba, ale krajina vyzerala všade rovnako, slnko bolo stále vysoko nad mojou hlavou, ale o mňa akoby sa pokúšala zimnica. Opäť som si spomenul na starca. Pokračoval som však v jazde, netušiac, čo ma čaká za ďalším kopcom.

Ako som sa tak prehupoval cez ďalší kopec, začali ma oslepovať nejaké odlesky. Keď som si uvedomil o čo ide, skočil som na brzdu a cez volant som vyvaľoval oči ako pracovník z budovy svetového obchodného centra na blížiace sa lietadlo.

Zdrojom odleskov totiž nebolo nič iné než – jazero. Na tomto ostrove totiž nenájdete ani malý potôčik, nieto ešte jazero. Nemohol som uveriť vlastným očiam, tak som si ich radšej pretrel. Nepomohlo to. Jazero bolo skutočné. Rozbehol som sa k nemu. Bolo tu dokonca mólo. Malo asi desať metrov a zjavne bolo dobre udržiavané. Keď som na mólo vkročil už som si naozaj začal myslieť, že mám halucinácie. Jazero začala pokrývať vrstva ľadu. Približne pätnásť metrov od brehu sa postupujúce zamŕzanie zastavilo. Vrstva ľadu vyzerala byť stabilná, ale tenká. Určite by neudržala dospelého človeka.

Z ničoho nič sa za mnou ozval ľudský hlas. Otočil som sa tým smerom. Za mnou stál asi dvadsaťročný mladík s čiernymi nagelovanými kučeravými vlasmi, bledou pokožkou a úzkym nosom. Na sebe mal bielu mikinu s čiernymi pásmi na rukávoch a čílskou vlajkou na ľavej strane hrudníka. Šedé nohavice mu mierne zakrývali jeho švihácke tenisky neidentifikovateľnej značky.

Náhle akoby sa o niekoľko stupňov ochladilo a obloha potemnela. Pomyslel som si, že tento frajer nebude miestny. Žalúdok som mal až v krku a nie a nie skĺznuť dolu.

„Vravel si niečo?“ spýtal som sa a snažil, aby môj hlas pôsobil čo najprirodzenejšie.

„Zatiaľ nie, ale o chvíľu ti poviem niečo, čo ťa bude veľmi zaujímať,“ odpovedal mi s úsmevom. Vyzeral skutočne dôveryhodne a úprimne. Až príliš. Hlavou sa mi prehnala myšlienka, že teraz by som mal byť maximálne ostražitý.

„Počúvam ťa,“ hlesol som, aby som aspoň niečo zo seba dostal.

„Poznáš príbeh o prorokovi menom Ježiš?“ začal. Prekvapilo ma, že ho nazýva prorokom, ale vzhľadom k mojej značnej benevolentnosti v otázkach náboženstva som sa tým nehodlal zaoberať. „O ňom existuje veľa príbehov,“ odpovedal som mu vyzývavo.

„Mám na mysli ten, v ktorom ho diabol pokúšal a sľuboval mu obrovskú moc a bohatstvo.“ Pozrel som sa naňho ako na nedonoseného a povedal: „Samozrejme, že ho poznám. Sakra, ten príbeh pozná každý malý krpec ktorý chodí do kostola.“ To už som po ňom takmer kričal. „Len pokojne,“ ukľudňoval ma, „a pamätáš sa ako to dopadlo?“ „Jasné, Ježiš odolal a všetci žili šťastne až kým nepomreli,“ odpovedal som mu posmievačne. „Skvelé, tak pamäť ti slúži dobre. A čo tvoje životné sny?“

Vtom sa mi pre očami zjavil Mníchovský štadión, plný rockových fanúšikov a po pódiu pobiehal a do mikrofónu vrieskal sám Serj Tankian. Zo zákulisia sa vystrčila povedomá tvár. Bola tvár toho darebáka, čo mi nechcel dať pokoj. Tá predstava bola tak živá, že som nechcel uveriť tomu, že tam skutočne nie som.

Zatvoril som a znovu otvoril oči. Opäť som bol na Fuerteventure. Niekde v podvedomí mi začali nejaké ozubené kolesá do seba zapadať. Ten nagelovaný frajer sa na mňa zubil ako na šestnásťročnú buchtu, na ktorú si brúsi zuby. Mňa napadlo, že by nemuselo byť od veci upraviť mu ciferník. Ten nápad som však radšej zavrhol.

„Serj má práve koncert v Mníchove,“ informoval ma. V mysli mi začal blikať veľký červený výkričník. „Uniká mi pointa,“ tváril som sa nechápavo, aj keď som presne vedel o čo mu ide.

„Ale no ták, len si spomeň o čom si vždy sníval.“

„O tom, že budem mažoretka?“ opáčil som drzo. Na tvári sa mu rozhostil pobavený výraz. „On patrí ku mne a ja som mu dal čo si prial,“ skontroval mi. Tú ranu som skutočne ucítil pod pásom.

„Čo ja s tým? Čo ty vieš o tom, čo si prajem ja?“ spýtal som sa nahnevane. „Nejde o to čo viem alebo neviem, ale o to, že ti môžem veľmi pomôcť pri realizácii tvojho sna,“ nedal sa vyviesť z miery. Ja som bol však vyvedený z miery až nad mieru únosnosti.

„No nie, hudobný producent uprostred stepy, to je super,“ zaironizoval som.

„Producent nie som a ty to dobre vieš,“ odpovedal na moju poznámku. „A ty zase vieš, že nie som popoluška a nečakám na tri oriešky,“ nedal som sa.

Len sa uchechtol a odvetil: „Tri oriešky skutočne nemám. Ale to je nič proti tomu, čo ti môžem dať.“ „Typické obchodnícke finty,“ pomyslel som si a začal som premýšľať, ako mu prejsť cez rozum. Rozhodol som sa pristúpiť na jeho hru. „Čo mám pre to urobiť?“ zaujímal som sa. „Dve veci,“ odpovedal, „musíš sa ponoriť pod hladinu tohto jazera a dať si obed u mňa.“ Znelo to až príliš jednoducho a v mojej hlave začali blikať ďalšie dva červené výkričníky.

„V čom je háčik?“ spýtal som sa prezieravo.

„V ničom, len budeš jeden z mojich ľudí,“ odpovedal s úsmevom. Viacej som sa nepýtal.

„Časy, keď sa krvou podpisovala zmluva sú asi dávno preč,“ napadlo ma. Lákalo ma však prejsť tomuto hadovi cez rozum, tak som sa rozbehol a rovnými nohami skočil do jazera. Tenká škrupinka ľadu pod váhou môjho tela povolila a ja som sa ponoril pod hladinu. O sekundu neskôr som sa vynoril, zachytil sa móla a vyšvihol sa naň. „Tak, môžeme prejsť na fázu číslo dva,“ povedal som.

„Výborne, výborne,“ radoval sa ten vykuk, „takže zájdeme ku mne na ten obed.“

„O.k. a kde to je?“ zaujímal som sa.

„Tadiaľto,“ natiahol ruku smerom na západ.

„Konkrétnejší nebudeš?“ zaujímal som sa. „Cesta sa pred tebou otvorí sama.“ Viacej mi toho už nestihol nepovedať, pretože mi zmizol priamo pred očami.

Nasadol som teda do auta a so zmiešanými pocitmi som vyrazil. Terén predo mnou by Range za normálnych okolností zvládal len s veľkými problémami, toto však normálne okolnosti neboli. Cesta sa nejakým spôsobom tesne pred kolesami auta narovnávala. V diaľke pred som pred sebou zbadal múr, ktorý by sa svojou veľkosťou mohol rovnať tomu čínskemu. Mieril som priamo k obrovským vrátam. Pred vrátami ležalo malé jazierko, v ktorom sa jagala nazelenalá voda a ponad ňu sa klenul most. Vyzeralo to ako v nejakej čínskej záhrade. Vysadol som z auta a chcel som sa vydať smerom k vrátam, keď som za sebou zase začul nejaký cudzí hlas. Tento však určite nepatril žiadnemu mladíkovi. „Uváž dobre, čo chceš urobiť,“ hovoril mi ten hlas. Otočil som sa a uvidel som černocha okolo šesťdesiatky vyzerajúceho ako Morgan Freeman. „Myslíš, že stojí za to stať sa jedným z jeho ľudí?“ pokračoval. „Keď nestojí to za to, nechaj to visieť?“ opáčil som. „Máš vôbec predstavu čo to znamená?“ nenechal sa odbiť ten černoch. „Nie,“ priznal som sa s trochu previnilým výrazom v tvári. „Znamená to upísať mu svoju dušu,“ vpálil mi to rovno do tváre. „No čo,“ odpovedal som mu, „aspoň moje náradíčko mi zostane. Okrem toho som sa zatiaľ krvou nikomu neupísal.“

Černoch sa pousmial a prehovoril: „To je len dobre, ale daj si pozor. Tento zasran ťa dokáže k podpisu pritlačiť s ľahkosťou jemu vlastnou. Každý poisťovák by mu závidel.“ „Tak to aby som si dal pozor,“ odpovedal som mu a vykročil k bráne, ktorá sa začala pomaly otvárať. Odhodlaným krokom som sa vydal cez most. Hneď za dverami stáli dve nádherné kočky, ktoré ma lákali na trochu radovánok. S úsmevom som im povedal: „Teraz mám na práci niečo iné, ale určite sa za vami ešte zastavím.“ Odpovedali, že vraj počkajú. Pomyslel som si, že takýmto trikom zo strany môjho pokušiteľa ľahko odolám. Aj napriek častým radovánkam s Kiarou nie som promiskuitný typ. Jednoducho by som ju nepodviedol. Pokiaľ by som bol pri zmysloch.

Kráčal som ďalej k budove gotického typu. Vyzerala síce ponuro, ja mám však gotiku rád. Otvoril som dvere. Vo vnútri bola len jedna miestnosť, ktorá bola celá osvetlená sviečkami. Nie, že by tam neboli okná, ale zjavne neprepúšťali svetlo. Uprostred miestnosti stál sviatočne prestretý stôl a za jedným koncom sedel môj známy.

„Posaď sa prosím,“ povedal mi s úsmevom. Ponuku som prijal a posadil sa. Vzápätí sa objavili dvaja čašníci prinášajúci dva taniere prikryté lesklou pokrievkou. Jeden pre mňa, jeden pre pokušiteľa. Odhalili, čo sa skrýva pod pokrievkami.

„Kura s ryžou? Ty si myslíš, že ma opiješ rožkom?“ spýtal som sa drzo.

„Dobrú chuť,“ odpovedal mi s úsmevom.

Chcel som už vstať od stolu, keď ma niečo napadlo. „Serj patrí tiež medzi tvojich ľudí?“ spýtal som sa spriama.

„Všetky Serjove cesty sú navždy rovné.“ Viac už dodávať nemusel.

„Je mi ľúto, ale ja tvoje rady asi nerozšírim,“ povedal som mu a dal sa na odchod. Po pár krokoch som však zastavil. V hlave sa mi zjavil obraz aký som nemohol ignorovať. Bola to moja mŕtva babička, ktorú som neskonale miloval. Jej kura s ryžou bolo mojou milovanou pochúťkou. Otočil som sa, bez toho aby som si to uvedomoval, urobil krok k stolu, potom druhý a tretí. Nedokázal som zrazu myslieť na nič iné. Moja myseľ už nebola pod mojou kontrolou.

Vtom sa však stala vec akú by som nečakal. Ako som tak šuchtal nohami, pristúpil som si jednu z rozviazaných šnúrok. Stratil som rovnováhu a vydal sa hlavou v ústrety rodnej matičke zemi. Inštinktívne som natiahol ruky pred seba. Nebolo mi to ale nič platné, pretože som hlavou narazil na hranu stola.

Ako som sa tak v mrákotách zviechal zo zeme, začal mi v hlave vŕtať červík pochybností. Niečo mi v tejto celej situácii nesedelo. Červík pochybností sa zmenil na hada nedôvery a mne to celé došlo. Moja babička predsa nie je mŕtva, je živá až príliš a ja som ju predsa nikdy nemal rád. Dal som sa na bezhlavý útek. Už som nemyslel na nič iné, len na to ako sa odtiaľto dostať čo najkratšou cestou.

V tej rýchlosti som nechtiac rugbyovým spôsobom zložil jedno z dievčat ktoré ma predtým lákali na trochu rozkoše. Zakričala mi nejakú nelichotivú poznámku o mojej výške vzhľadom k veľkosti môjho prirodzenia, to už som ale nasadal do Rangu naštartoval a dupol na plyn ako to len šlo.

Cestu späť si už príliš nepamätám, viem len že pri vracaní auta som takmer zabudol zaplatiť. V hotelovom bare som behom pol hodiny do seba nalial štyri dvojité whisky a v izbe som sa zvalil do postele. Kiara sa ešte nevrátila. „To je len dobre,“ pomyslel som si a zaspal som.

Ráno pri raňajkách sa na mňa Kiara pozerala akosi zvláštne. „Čo je?“ spýtal som sa.

„Nič. Ako si sa vyspal?“ spýtala sa so sladkým úsmevom. „Snívalo sa mi, že diabol sa pokúša o moju dušu,“ odpovedal som lakonicky, hoci ma pri tej myšlienke zamrazilo. „Bol to sen, alebo nie?“ pýtal som sa sám seba.

„Veď on ju už dávno má,“ skonštatovala s úsmevom.

„Hej, ale možno o tom ešte nevie,“ povedal som jej naoko zadumane a obaja sme sa rozosmiali. Po chvíli uvoľňujúceho smiechu sme pokračovali v konverzácii.

„Aká bola včerajšia jazda?“ opýtala sa ma. „Divoká,“ odvetil som stručne.

„To vidím,“ povedala ustarane a siahla mi na čelo. Mal som na ňom širokú jazvu od môjho pádu na stôl. Inštinktívne som si siahol na čelo a prstami skúmal jej rozmery. Teraz už som pochybnosti nemal.

Po zvyšok dovolenky som sa už s Kiarou nemiloval, iba som prelieval hrdlo pivom. Po návrate domov sa našťastie všetko začalo vracať do normálnych koľají, pretože nedostatok fyzického kontaktu a moje pitie takmer vyústilo v náš rozchod.

To bolo moje prvé stretnutie s diablom a mnohé ďalšie ma ešte čakali. To som ešte nevedel, ale myslím, že už vtedy som niekde v hĺbke duše tušil, že toto bola len prvá bitka z mnohých, ktoré ešte budem musieť zviesť s mojim pokušiteľom.