Monoskop

Ale veď to nie je také strašné. Nejako to len zvládnem... Po dvoch pohárikoch sa mi všetko zdá celkom fajn. Nejesť, nepiť, nedotýkať sa, nedýchať... a je to. Celkom jednoduché.
Bol to vždy môj sen. Cestovať, spoznávať krajiny, vidieť iný svet, zažiť nezabudnuteľné udalosti. Dobre mi tak. Na toto naozaj len tak ľahko nezabudnem. Nabudúce by som si tie sny mala lepšie premyslieť. Ale čo už teraz. Som v Indii a mám tu toho plné zuby. Odísť? Cha, príliš jednoduché. Okrem toho lietadlá nelietajú pre takých ako som ja. Veď načo. Dám si ešte tretí. Na šťastný návrat. Nasledujem inštinkt. Nalejem aj tomu dotieravému žobrákovi. Teda, tá lepra sa šíri ako mor. Prenáša sa dlhodobým kontaktom. Čo to ale znamená dlhodobý? Takéto zákerné otázky radšej nebudem skúmať. Prečo ma ale každý z nich musí potľapkávať!? Začínam sa za seba hanbiť. Ostatní sa tvária, akoby naokolo vládla najväčšia pohoda na svete. P o h o d a. Milujem pohodu, pohodu príjemnej obývačky, keď v televízií beží jeden z tých nespočetných dobrodružných cestopisov a ja snívam. Teraz sa mi táto činnosť nejako vymkla spod kontroly. Som naozaj tu. Len kde je kamera. Divák už iste s napätím v obývačke čaká, čo bude. Chápem. Vždy som mala najradšej dramatické scény. Keď ide o .... Myslím, že budem musieť svoj vkus prehodnotiť. Trochu ma znervózňuje odpoveď na otázku, prečo som tu ako turistka sama. Kde sú ostatní? Možno to nie je až také dôležité. Možno. V hlave mi vŕta, ako asi cestujú oni. Nuž čo. Asi je to cestopis zo série Za korunu okolo sveta.
Miestne autobusy sa snažia zo seba vydupať dušu. Do zvuku motora sa "nevtieravo" prikráda indická hudba. Nuž vodiči sú zrejme už postarší, ale aj tak. V obývačke zneli tieto melódie tak tajuplne, v ich tónoch sa črtali diaľky, záhadná vôňa a mystika. Tu, na pozadí smradu, tepla a vlhkosti, ma z nich akurát bolí hlava. Vystierajú svoje ruky, ovíjajú sa mi pekne okolo mozgu a pomaličky sťahujú. Asi mám migrénu. Lenže koho to tu zaujíma?! Už na mňa nepokrikujte! Nemám peniaze, nechcem ísť do hotela, nekúpim marihuanu...!! To je šialenstvo. Divák si otvorí ďalší balíček chipsov. Pohodlne si upraví vankúš pod hlavou a pevnejšie zovrie diaľkový ovládač.
Autobus konečne prichádza. Smer – najvyššie hory sveta. Musela som sa asi zblázniť.
Vo vidine odchodu som sa takmer potkla o čupiaceho usmiateho Inda. V strede ulice. Žiadny problém. Ľudské potreby sú niekedy veľmi rýchle. A ja naivná som hľadala toaletu.
Potvrdené - najdlhšie sa hľadajú naprosto očividné veci.
V rytmoch hudby vytvárajú domáci pútavé kreácie na tému Ako neobmedzovať svoje telesné potreby. Začínam ľutovať peniaze za lístok. V televízii akurát beží reklama. Tak je to správne. Všetko musí mať svoj poriadok. Divák je hladný? Treba mu na WC? Potrebuje doplniť zásobu tyčiniek? Nevadí. Počká do najbližšej reklamy. Veď to snáď ešte tú chvíľku vydrží. Choreografia s názvom Systém v uspokojovaní potrieb.
Pred autobusom zostávam stáť v nemom úžase. Počet potenciálnych spolucestujúcich ďaleko prevyšuje kapacitu stroja. Aspoň sa tak zdá. Tento dopravný prostriedok však pravdepodobne v sebe skrýva nejaký tretí rozmer. Ale načo ten úžas. Veď tieto situácie už dobre poznám. V objatí s batohom začínajú plynúť prvé minúty a hodiny cesty. Stúpame čoraz vyššie. Pomaly zeleniem, dusím sa cestným prachom, na ramenách mi spia dvaja domáci. Všetko je v akejsi hmle. Zastavujeme, ideme, zastavujeme, ideme, trúbime, trúbime, trúbime. Stretávame druhý autobus. Už chápem, prečo spolucestujúci spia. Toto sa nedá zvládnuť pri plnom vedomí. Doteraz som nevedela, že tri kolesá na vozovke sú až až. Asi sa stal zázrak. Opar sa pomaly stráca. “Som tvoj osobný anjel, volám sa Režisér, pre priateľov Rejžo.”
Pri každom poriadnom výmole, ešte v letku, vidím ten úsmev. V spätnom zrkadielku sa odráža kučeravá hlava, biele zuby a pod volantom asi aj tehla na plyne. Rútime sa zákrutami so šialeným trúbením. Popri ceste si ledva stačím všímať trefné nápisy typu: “Drahý, už čakám, ale nie tak rýchlo. Jazdi pomaly, boh sa ti odmení.” Vodič to asi nestíha. Dúfam, že sa boh nenahnevá. Alebo má práve iné záujmy? Medzi islamských teroristov by zapadol celkom kľudne. Možno môžem každú chvíľu očakávať výkrik "Sláva Alahovi" a letiaci autobus. Našťastie sme v Indii. Alebo je to úplne jedno? Pokračujeme však ďalej.
V štyritisíc metroch, sa snaží žalúdok opustiť telo. Urputne bojujem. Jedna Tibeťanka spokojne kojí svoje dieťatko.
Štyritisícpäťsto metrov.
Podlieham.
Už nikdy nebudem frflať na preplnené mestské spoje, na ich pomalú jazdu, na... Len nech sme už konečne na mieste. Už ani neviem, načo sa tu takto plahočím. Ahá. Tie sny.
Hmlový opar vystriedali ružové baránky. Za jedenásť hodín sme prešli dvestopäťdesiat kilometrov.
V červenkastých slnečných lúčoch sa črtajú zasnežené vrcholky hôr. Deň sa chýli ku koncu. Nádherná panoráma himalájskeho údolia pripravuje nezabudnuteľný pohľad. Poletujem medzi končiarmi, údoliami. Malé políčka, dedinky, jaky, ľadovcové rieky, šialenci čo sa snažia pokoriť prírodu. To všetko vidím ako na dlani. Letím vyššie a vyššie. Mierim k najvyššej snehovej hore. Už len kúsok, takmer sa dotknem jej zimného rúcha. Pocítim jej silu. Už čoskoro. Len chvíľku strpenia dámy a páni.
Autobus zastal. Začína chaos. Všetci sa húfne valia von. Sme na mieste. Malá dedinka pôsobí v rámci možností útulne. No mala by som sa už konečne niekde zložiť. Pár rupií a izbička je moja. Majiteľ mi hrdo ukazuje klasický európsky typ toalety a okno. Toto všetko si treba patrične vážiť. Má to však malé nedostatky. Spláchnuť musím aj tak vedrom a po prvom použití velebím typické spôsoby.
Nenávidím titulky. No, aby som to neprehnala, tak niekedy nenávidím záverečné titulky. Možno aj osoba v obývačke ich nenávidí. Ale teraz sú strašne fajn. Nie že by som bola škodoradostná, ale... som.
A autobus sa opäť hýbe. Rozosmiaty vodič zaželá všetkým dobré ráno. Pani si objednala pesničku. Oslavuje narodenie svojho dvanásteho dieťaťa. Oslavuje? V Indii? Asi nejaký paradox. Krajinu teraz vôbec nestíham vnímať. Vyvinuli sme nejakú šialenú rýchlosť. To snáď nie. “Zastavte, ja chcem vystúpiť. Vystúpiť! Počujete?!!” Vodič na mňa zhovievavo pozrie: “Aj ja slečinka, aj ja”. Spomaľujeme. Srdce sa mi dostáva do normálneho rytmu. Na dohľad je miestna krčma. Fajn, trošku sa posilním. S vodičom máme zrejme rovnaké myšlienky. Vyskakuje z autobusu. Človeče, veď on ho nezabrzdil. Veď ten stroj ide. To snáď nie. “Ľudia! My nemáme vodiča! Počujete?!” Všetci sa veselo bavia. Čo mám robiť? Pokúšam sa dostať k volantu. Neskoro.
Z rohu izby sa ozývajú chrumkavé zvuky. Dotieravé myši. Rýchlo vstávam zachrániť aspoň nejaké kúsky jedla. V posteli objavujem aj blchy. Hotový zverinec. Super miesto. Našťastie ešte nenadišiel vysielací čas. Režisér sa nedostavil. Fajn. Však v obývačke aj tak ešte nikto nie je.
Ráno vyrážam na obhliadku miestneho budhistického kláštora. Je naozaj veľkolepý. Ako malé mestečko vybudované v skalách. Kráča sa mi ťažko, o dýchaní ani nehovoriac. Pred očami mám farebné bodky. My dolniaci to tu máme naozaj ťažké. Deprimovane sledujem, ako mnísi okolo mňa zľahka pobehujú. V šľapkách. Sú veselí, väčšina z nich sa pristaví, podá mi ruku. Predbieha ma dokonca aj tibetská rodinka s dvomi malými dievčatkami. Pekne. Som to ja ale športovkyňa. Jeden z mníchov sa šibalsky usmeje a mieri k blízkemu snehovému políčku. Len tak mimochodom, nenápadne, dobre mierená snehová guľa už letí. Dievčatko sa otočí, mních sa tvári akoby nič. Ten výraz tváre je však veľavravný. V očiach jej zaihrajú šibalské plamienky. Šťuchne do sestry a obidve zahája frontálny útok. A mních sa smeje, až mu tečú slzy. Leží v snehu v zajatí dvoch šibaliek a vzdáva sa. Musím sa smiať. Únava sa kamsi stratila. Pripájam sa k “ nezbedníkom”. Samozrejme klasickým otázkam sa nevyhnem. “Tvoja krajina?” – prihovára sa mi otec rodiny jednoduchou angličtinou.
“Slovensko” – odpovedám
“Hm, pekne.” – čaká ma klasická reakcia
“Európa, stredná.” – upresňujem.
Teraz už je to hm dlhšie.
V tom sa otočí jeden z mníchov. Podáva mi ruku. Ja mu hrdo (veď ma to stálo dosť tréningu) po tibetsky zaželám dobrý deň. Usmeje sa ešte viac a vraví:
“Bratislava, áno?”
Nestačím zavrieť ústa. Ako mihnutím prútika sme si vymenili úlohy. Ja prekvapene hľadím a jediné na čo sa zmôžem je dlhé hm.
“Cestoval som po Európe a navštevoval budhistické školy.” – uspokojuje moju zvedavosť. “Páčilo sa mi. Ľudia v strednej Európe boli veľmi milí a priateľskí. Ale nejako často sa mračia? ”
Tak to má teda pravdu. V duchu som sa preniesla do raňajšej električky. Že mračia. To je slabé slovo.
“No niečo na tom pravdy asi bude. Ale mnoho ľudí nemá veľa dôvodov sa usmievať. Situácia u nás nie je nejaká ružová. Niektorí majú problémy vôbec zo svojho príjmu vyžiť.”
Mních na mňa pozrie zhovievavým úsmevom.
“Typické západné myslenie. Stále ste s niečím nespokojní a zaujímajú vás len pominuteľné veci. Všetko je kolobeh, večný cyklus, ktorý nezávisí od materializmu. Napríklad také filmové hviezdy. Čo je zdrojom ich popularity? Ich obdivovatelia. Keby neboli, nebolo by ani žiadnej slávy.”
Tak to sa mu teda ľahko hovorí. Nestarať sa o materializmus. Ale jesť sa musí. Pre neho je všetko jednoduché, keď ho zabezpečia vďační veriaci.
Z jeho ďalších slov bolo zrejmé, že moje myšlienky sú veľmi ľahko prehliadnuteľné.
“Pozrite sa na týchto ľudí. Sú jednoduchí. Mnohí z nich nevedia ani čítať ani písať. Žije sa im v porovnaní s vami oveľa ťažšie. Nemajú žiadne vymoženosti modernej techniky. Mnohí z nich celý deň pracujú na prašných himalájskych cestách, alebo na políčkach plných skál. Zarobia zopár rupií, čo im vystačí ledva na stravu. Ale choďte medzi nich. Vedia sa tešiť. Väčšina z nich sa usmieva. A práve smiech je najlepším liekom na všetky bôle. Rozdávať radosť sebe a ostatným. A práve to ostatným je kľúčové slovo. Je správne chcieť viac. Ale dôležité je to, čoho chceme viac. Treba sa správne rozhodnúť a keď to dokážeme, budeme spokojní a šťastní.”
Pozerám na osobu v obývačke. “Sociálna sonda.” Súhlasne pokyvká hlavou.
“Aj keď správne rozhodnutie vyzerá jasne a jednoducho, v skutočnosti také nie je. Nie je ťažké byť altruista v spoločnosti altruistov. Ale v spoločnosti sebcov je to hotová záhuba.”
“To predsa nie je podstatné. Nemožno rozmýšľať o tom, akí sú všetci. Dôležité je, aký som ja.”
Osoba si vezme niečo sladké tak, aby sa nemusela veľmi hýbať. Pekné slová, naozaj. Tento seriál je dosť dobrý.
Medzičasom sme dorazili do kláštorného komplexu. Mních mi na rozlúčku podáva ruku. S radosťou ju prijímam. Je mi naozaj cťou.
Som hladná, že ani nevidím. Odhodlane a odvážne vchádzam do jednej z miestnych krčmičiek. Zjavne patrí Tibeťanom. Na jej dverách ma víta nápis “We hate China.” (Nenávidíme Čínu.). No rozhodnúť sa pre tú správnu vec bez ohľadu na okolnosti naozaj nie je ľahké. Zrazu sa však cítim skvele. Ľudia okolo mňa sa usmievajú. Niekoľkí si ku mne prisadli. Milé. Aj keby bola celá krčma prázdna, urobia to isté.
Divák dnes cestoval vlakom. Bol skoro prázdny. V jednom kupé sedeli dvaja páni. On si pre istotu sadol o dve prázdne kupé ďalej.
Debatujeme, popíjame čaj a smejeme sa. P o h o d a. Jeden z miestnych ma vyzýva na partiu šachu. Figúrky sa mi však nejako dostali spod kontroly. Teda, toto bol čo za ťah. Ten strelec mi tam snáď odskočil sám. A čo robí tá veža?! Kam ide? Osudový kôň. Mat je aj v tibetštine hnusné slovo. Moje herné ilúzie sa úplne rozplynuli. Tak toto sa mi ešte nestalo. Ale veď jasné. Tá klíma. Rozhodne to bude tým. Hneď sa cítim lepšie.
“Tak toto musíš kúpiť. Určite. Veď doma by to stálo neskutočné peniaze. Tu je to za pár rupií. Na niečo sa to určite zíde, určite.” Nejaká tajná sila ma núti nakupovať. “Neblázni, čo s tým budeš robiť? Doteraz si si odtrhávala od úst a naraz peniaze len tak poletujú. Tak túto drevenú ťavu okamžite pusť z ruky. Takých rároh už máš neúrekom. Veď sa pozri do batoha. Je tam navyše asi kilo medi, ktorá nabrala podobu kadejakých misiek, modlitebných mlynčekov a čo ja viem ešte čoho.” Veľmi rýchlo tento hlas zadupem. Tá ťavička sa bude skvele vynímať na televízore. No rozhodne. Sošku čo tam je teraz... hm..., strčím proste niekam inam.
Krajina sa začína meniť. Aha, tento zubár je naozaj skvelý. Žeby som si vyskúšala jednu z tých protéz, ktoré ponúka? Kto ju asi nosil predo mnou? Možno nejaký významný človek. Hahaha, tak to určite. “Ale nechaj tak. Uši si nechcem nechať vyčistiť. Možno nabudúce.” Tie deti čľapkajúce sa v pouličnej pomonzúnovej plavárni sú naozaj roztomilé. Z terasy mám výhľad na celé mestečko. Ten banánový shake je skvelý. No tie keksíky, nič moc. Nabudúce budem musieť kúpiť niečo lepšie.
Očami hypnotizujem obrazovku. Neznášam záverečné titulky. Sú koniec, prázdnota, veľké pochmúrne nič. Ešte pred chvíľou bolo všetko iné. A teraz? Keby som tak mohla vrátiť čas. “Vážení diváci, pozývame vás sledovať priamy prenos z módnej megashow. Prajeme vám pekný zážitok.” Milujem titulky.