rozprávka prvá

Stará žena jedného dňa vyliezla na parapetu a sadla si do okna na piatom poschodí svojho bytu bez výťahu z ktorého mala vždy priam neuveriteľný výhľad na milión iných výškových budov. A nižších. Na jeden park. Strom. Strom. A ďalší. A park. Len tak tam sedela a  hompáľala pritom nohami, pretože niečo už robiť musíte, keď vyleziete na okno bytu na piatom poschodí bez výťahu, takže najprv pohla pravou nohou, potom ľavou, potom pravou, potom ľavou, potom pravou a potom to už šlo. Slnko práve zapadalo. Robilo to na nebi pekné obrázky. Bolo to to najkrajšie čo stará žena kedy videla. Je to to najkrajšie, čo som kedy videla – povedala si stará žena na druhý deň ráno počas cesty do Tesca. Chcem to vidieť ešte veľa veľa krát. V Tescu si nakúpila kávu a čaja a pukance, a bolo to veľmi veľa kávy a bolo to veľmi veľa čaja. A večer na to vyliezla do okna, jedla to a zarastala chlpmi a vlasy jej pomaly rástli, ako tam sedela a hompáľala nohami a boli sivé, mastné a špinavé, časom sa chuchvali, za pár rokov už teda vôbec nevyzerali ako vlasy, ale pripomínali povrazy, sivé a strapkané a nechutné. Staré nechutné povrazy. Pod starou ženou býval nešťastný muž, ktorý zvykol často stávať po večeroch v okne. Nie kvôli obrázkom na oblohe. Ani kvôli tomu, že bol nešťastný. Fajčil. Takto tam stáli a nevedeli o sebe, žena a muž a budova tam tiež stála.. Zo ženy viseli

1.    nos

2.    vlasy

3.    a bradavky

Z muža viseli jeho sny. Pozeral na okno a všetko okolo neho a pritom si vždy niečo  predstavoval. Najčastejšie si napríklad predstavoval ako kráča k západu slnka, žlému a červenému a hrejivému slnku, že vystiera ruky a dotýka sa povrazov z neba, povrazov, trocha  pripomínajúcich vlasy, ako si ich láskyplne ovíja okolo krku a potom ešte jeden krok a ostáva stáť vo vzduchu. Sám.Taký nešťastný. Veľmi nešťastný mladý muž. Vlastne mu dosť pomáhalo to, že fajčil. Stará žena si naopak málokedy čosi predstavovala. Bola už veľmi stará. Pristará na smrť. A došli jej pukance.