Hmla - kapitola 1

„Šlo by to urobiť tak, aby som spal ešte pred uzavretím do bunky?“ spýtal sa Sindo prosebne dozorcu, ktorý ho prišiel odviesť na jeho „večnosť“. „Mám hroznú klaustrofóbiu,“ dodal pre vysvetlenie. „Sa vie, že hej,“ odpovedal mu dozorca so zlomyseľným úsmevom. Prešli mu zimomriavky po chrbte. Zo skúsenosti vedel, že ten úsmev mohol znamenať čokoľvek. Dozorca mu hlavou pokynul, aby nezdržoval a vykročil. Nechcelo sa mu príliš, nemal však na výber. Okrem toho, už „podpísal“ a teraz cúvnuť nemohol. „Ale nakoniec, kto iný má istotu, že po jeho smrti bude nasledovať ďalší život,“ prišlo mu na myseľ. Takmer ho tá irónia rozosmiala. Silou vôle ten úsmev zadržal. Čo by si o ňom pomyslel dozorca. Odsúdený na deväťdesiat rokov kryogenického spánku, práve ho čaká zahájenie jeho trestu a on sa tomu ešte bude smiať. „Veď na tom vôbec nezáleží,“ uvedomil si. „Keď sa preberiem, tento dozorca, rovnako tak aj všetci ostatní v tejto väznici budú dávno po smrti.“ Tentoraz už smiech nedokázal zadržať a rozrehotal sa na celé kolo.

Dozorca ho len lakonicky štuchol obuškom, aby nespomaľoval. Vo svojej práci už zažil ďaleko väčších bláznov ako je tento. Raz sa mu stalo, že jeden z väzňov vypustil svoj ejakulát priamo na jeho uniformu. Nikomu sa k tomu samozrejme nepriznal, to by mu jeho hrdosť, alebo skôr ješitnosť nedovolila. Pochopiteľne sa okamžite pomstil za to poníženie úradnej osoby. Bol si istý, že dotyčný väzeň si minimálne mesiac nesiahol na svoj penis ani pri čúraní. Obušok je z veľmi tvrdého materiálu.

Sinda však po chvíli smiech prešiel. Stačilo na to len pár krokov a pripadal si ako postava z románu Zelená míľa. Jeho pochod bol dlhý len pár desiatok metrov, ale čas akoby spomalil a chcel ho prinútiť, aby si túto chvíľu dobre zapamätal. Všetky detaily sa mu nezmazateľne vrývali do pamäte. Špinavá betónová podlaha, mdlé osvetlenie chodby, šedivé steny, sem tam pokryté sieťou prasklín, zvuk dozorcových krokov, jeho dych páchnuci po cibuli a len boh vie po čom ešte, to všetko vnímal priamo nadľudsky. Už preňho nejestvoval okolitý svet. Len táto chodba, odbočka vľavo a jeho kryogenická bunka. Každý krok v tejto chvíli bol ako dobývanie pólu, každý zvuk mal vážnosť prezidentského prejavu, každý zrakový vnem bol objavovaním vesmíru.

Rozpomenul sa na ľudí, ktorých mal vo svojom živote rád. Ktovie, či vôbec niekto sa bude obťažovať myšlienkou naňho. Ak aj áno a niekto z jeho známych by ho chcel navštíviť vo väzení, povedia mu, že zomrel na nejakú vysoko infekčnú chorobu. Taká bola bežná prax u odsúdených, ktorí „podpísali“. Takže žiadna šanca k tomu, aby niekto vôbec len tušil, aký osud ho čaká. Myšlienky mu prúdili jedna za druhou a zaplavovali mu myseľ obrazmi všetkých jeho blízkych. Teraz už vlastne bývalých blízkych. Všetci to už budú mať „za sebou“ až on príde opäť k vedomiu. 
 
Prišiel moment, ktorého sa obával. Stretnutie s jeho „rakvou“, ako si ju v duchu pomenoval. Jeho milenka na najbližších deväťdesiat rokov ho vítala s otvorenou náručou, nevesta na dobu určitú horela nedočkavosťou v očakávaní nekonečnej prvej noci, trýzniteľka mučiaca nekonečnou nemohúcnosťou si pripravovala nástroje svojho „nenásilia“. Podlomili sa mu kolená pri tom pohľade a len silou vôle neklesol na zem. Začal dýchať veľmi prerývane, takmer sa dusil, hoci k tomu neexistoval žiaden relevantný fyzický dôvod. Prosebne pozrel na dozorcu. Videl, že si tento okamih vychutnáva. Bolo mu to však jedno. Jediné, čo ho zaujímalo bolo dostať sa do stavu nevedomia. Čím skôr, tým lepšie. Dozorca sa rozohnal päsťou a zasadil mu tvrdý úder priamo do brady. Takmer nič neucítil, nevydal hlásky, len sa mlčky zviezol na podlahu a pomaly ho obostierala temnota tmavá ako hĺbka chladného bezbožného vesmíru.

Dozorca Sinda zdvihol a dal ho do kryogenickej bunky. Zatvoril dvere a dal sa na odchod. Tento „obchod“ preňho končil, tak iba laxne odkráčal a o nič sa viac nestaral.

Z vedľajšej miestnosti všetko pozoroval doktor, ktorý sa staral o väzňov v kryogenickom spánku. Problémy väzňov ho tak ako dozorcu trápili len pramálo. Doktora zaujímalo len to, že vo svojej práci sa príliš nenadrie a dostáva za to skvele zaplatené. Akú námahu tiež musí človek vyvinúť pri pozorovaní spiacich ľudí? Skontroloval monitor, ktorý ukazoval životné funkcie a spustil proces na uvedenie väzňa do kryogenického spánku.

---