rozprávka druhá

Väčšina ľudí sa neustále usmieva. A tento fakt je spôsobený krátkymi mimickými svalmi – konkrétne zdvíhačom hornej pery, zdvíhačom ústneho kútika a sťahovačom ústneho kútika.  Tieto svaly, ktoré sa volajú krátke napínajú váš fejs plus dvíhajú vám kútiky úst, takže tvár obyčajného človeka v pokoji vytvára optický klam, že sa človek usmieva. Samozrejme prirodzeným starnutím dochádza k ochabovaniu tvárového svalstva, takže kútiky úst klesajú. Preto sa prirodzene staré ženy neusmievajú. A nemajú prirodzene pevné ani ostatné časti tela. Staré ženy nemôžu vyzerať ako indiánky. Každý vám to povie, je to veľmi nevkusné a  neprirodzené a niet sa čo čudovať, že vrstovníčky našej ženy začali starú ženu, bývajúcu na piatom poschodí bytu s nádherným výhľadom ohovárať. To nejde. Chodiť si na poštu a do Tesca a venčiť mačku s tými nohami a prsiami a úsmevom. Takže o nej najprv začali rozprávať, vykonávajúc to veľmi opatrne, priam tajne, za jej chrbtom, združujúc sa pozdĺž rôznych periférií a okrajových štvrtí. No v intervale čas plus jedna to robili čím ďalej menej opatrnejšie, a hlasnejšie a hlasnejšie a naberalo to na obrátkach a každým dňom až to prasklo a vygradovalo to všetko ohováranie do prirodzeného a  patrične nechutného závera, keď jej začali svoju nenávisť otvorene prejavovať. Napríklad jej z balkóna kradli muškáty, alebo jej ostrihali mačku, alebo jej na dvere pod menovku nacikali písmeno S (stará žena strávila hodiny premýšľaním nad tým, či to má znamenať S ako superman, alebo smrť, alebo staroba, alebo samota (pravda bola trošku inde, stalo sa totiž, že vstovníčka nenávidiaca babku  chcela vycikať V – akože vypadni, ibaže bola postihnutá artritídou). Vrcholom všetkého však bolo, keď jej vykúpili všetko mlieko z Tesca. To ju rozplakalo. Najsmutnejšie bolo na celej veci to, že stará žena ani len netušila dôvod toľkej nenávisti. Toto všetko sa stalo samozrejme predtým ako si stará žena kúpila papagája. A predtým ako si prečítala zaujímavú knihu o davovej psychóze, čo by pojednanie holocoaustu a rovnako zaujímavý článok o obetovaní najslabších alebo divných (rozumej odlišných) divokých antilop vlastným stádom šelmám v National Geografic. Začala tušiť, čo je terorizmus a rovnako dospela po dôkladnej analýze k výsledku, že genocída nastupuje v prirodzených intervaloch ku všetkému, čo trčí z radu. A buď to bolí viac, alebo menej a kto by chcel bezdôvodne trpieť, pre zopár centimetrov ovisnutej kože? Stará žena nebolo z tých. Stará žena mala plán. V podstate jednoduchý. Najjednoduchšie veci sú zvyčajne tie najsprávnejšie. Predchádzajúca veta (v rôznych obmenách) je základom matematickej logiky. Takže stará žena šla a zavesila svoje prsia do výťahu svojej bytovky s nádherným výhľadom s výťahom a iba sa vozila hore a dole a hore a dole mačkajúc opakovane tlačidlá číslo P a 5 a 5 a P v opačnom poradí a opäť. A výťah neurobil nič iné iba vozil tú ženu a tie prsia a odstredivé sily a vztlakové sily pri nie nulovom otáčavom momente M a nie konštantnom gravitačnom zrýchlení g. Za nejaký čas dočiahla stará žena pätami na zem. Po odvesení tela tam dočiahli aj prsia starej ženy. Prsia dôkladne zakryli ženine dlhé nohy, takže postup nemusela opakovať. A nechala si narásť vlasy. Aby zakryla krátke tvárové mimické svaly. No nepočítala so silou zotrvačnosti. Nie, staré ženy – vrstovníčky – ju nezačali mať radšej. Už jej neubližovali, no nemali záujem s ňou vytvárať zhluky, stáda, alebo dav. V byte starej ženy, ktorá je osamelá už nerastú muškáty. Je ovisnutá. A to je podľa pravidiel. Takže to má happy end. Ako vravím, toto všetko sa ale stalo predtým, ako si stará žena kúpila papagája.