Hmla - kapitola 2

„Takže Sindo je moje meno?“ spýtal sa. „Rodičia ma asi nemali príliš radi, že?“

„O mŕtvych len v dobrom,“ odpovedal mu doktor.

„Moji rodičia sú mŕtvi?“

„Zomreli dávno pred vašim uvedením do kryogenického spánku,“ vysvetľoval doktor.

„Takže nemusím smútiť,“ skonštatoval Sindo.

„Nezdá sa mi, že by vás to nejako zarmútilo.“

„Asi sme mali nezhody, ale ja si teraz na nič nespomínam.”

„To je normálne, chvíľu potrvá, než sa vám vráti pamäť.“

„A ako dlho som vlastne spal?“ otočil smer debaty Sindo.

„Deväťdesiat rokov,“ sucho mu oznámil doktor Blake a zadíval sa Sindovi priamo do očí.

Pre Sinda to bola hotová facka. Hneď mu došlo, že všetci ľudia, nie len otec s matkou, ale aj všetci známi a priatelia to majú za sebou. Ak teda nejakých priateľov mal. To samozrejme v tejto chvíli nemohol tušiť. Čo naňho doľahlo okamžite, bola osamelosť čiernej diery uprostred chladného vesmíru. Táto čierna diera nemohla do seba vťahovať žiadnu hmotu, žiadnu energiu, pretože v jej okolí nič nebolo. Mohla len sama vyžiariť svoju energiu a zahynúť. Taký pocit prázdnoty v sebe pocítil.

„Boli ste odsúdený za vraždu,” neľútostne pokračoval doktor Blake, “ vzhľadom k okolnostiam vám však bol umožnený alternatívny trest kryogenického spánku, za účelom vedeckého výskumu. Tento projekt je pochopiteľne prísne tajný.“

Na Sinda sa zvalil obrovský kameň viny a drvil ho svojou váhou. Nielen že bol väzeň, ale aj vrah.

Vtom mu však prišla na myseľ iná myšlienka a síce, že vlastný pocit previnilosti ho vlastne očisťuje. Ten kto je vrah, nemá výčitky svedomia. Nie takéto. Alebo áno?

Cítil sa naozaj rozpoltene. Nevedel, čo si má o sebe myslieť. Na jednej strane sa vôbec necítil ako vrah, na strane druhej mu bol povedaný pravý opak. Ako to teda je? Táto neistota ho privádzala k zlosti. Keby mal jasno aspoň v tomto . Potom už by s tým mohol niečo urobiť.

“Niečo urobiť? A čo asi tak? Zmeniť minulosť? Obrátiť tok času? Zmeniť svoju povahu a obrátiť sa na vieru?” posmieval sa vlastným myšlienkam.

Čo vlastne vie? Vie len výsledok, ale ako sa k nemu dopracoval, to absolútne netuší. Je vôbec človekom, ktorý dokáže niečo zmeniť vo svojom živote? Alebo je jeden z tých, ktorí sa neustále vyhovárajú na nepriazeň osudu a ospravedlňujú si tak bariéry vystavané vo svojich mysliach.

Napadla ho ale aj ďalšia vec. Teraz je v podstate nepopísaný list, podobne ako dieťa. Má však jednu veľkú výhodu. Už sa nemusí učiť rozprávať, písať, čítať ani počítať. Tieto veci už ovláda a teraz má pred sebou výzvu. Časom sa určite rozpomenie na svoju identitu, dovtedy si však môže vytvoriť úplne novú. Nezaťaženú negatívnymi, ani pozitívnymi skúsenosťami a zážitkami.

To ho dosť povzbudilo. Už sa cítil oveľa lepšie. Nakoniec, nebol prvým komu by sa niečo podobné podarilo. Už počul o mnohých ľuďoch, ktorý veľkou zmenou v živote získali šťastie. „Našli sa“, ako tomu hovoril Sindo. Koniec koncov, kto určuje to, kto bude v živote šťastný a kto nie. Nerobia si to ľudia sami? Nezväzuje ich len vlastný nedostatok odvahy? Možno je determinizmus len alibistický mýtus. A tieto úvahy pre túto chvíľu aj tak nemali zmysel. Rozhodol sa teda, že ich zatiaľ zanechá a vráti sa k nim neskôr. Teraz sa musí starať o iné záležitosti.

„O tom, či vás pustíme na slobodu, musia ešte rozhodnúť testy a názor nášho psychológa.,“ pokračoval doktor Blake.

„V čom spočívajú tie testy?“ zaujímal sa Sindo.

„Majú dokázať, alebo naopak vyvrátiť domnienku o náprave vašej osobnosti,“ odpovedal mu doktor.

„Kedy na ne príde?“

„O tom rozhodne psychológ,” chladne odpovedal doktor.

„A s ním sa stretnem kedy?“

„Zajtra,“ odbil ho. Príliš sa mu nepáčilo, že debatu prestáva riadiť on. Potreboval zmeniť tému.

„Poďte, zavediem vás na celu,“ rázne zavelil, otočil sa na podpätku a vyslal dohodnutý signál na otvorenie dverí. Tam trpezlivo čakali dozorcovia.

Najdôležitejšie informácie teda dostal. Všetko závisí na ňom samotnom. A samozrejme na tom, ako zapôsobí na psychológa. To vlastne tiež záleží len na ňom. V tejto chvíli si veril. Cítil, ako jeho sebavedomie v ňom rastie, ako sa vyvíja, rozširuje svoje korene. Oblak hmly sa akoby začínal rozostupovať a jemu sa zdalo, že sa z nej chce vynoriť nejaká spomienka. Už chcela vystrčiť hlavu z bieleho oparu, ale osud tomu chcel inak. Dostali sa už k cele a doktor Blake mu prerušil tok myšlienok oznámením, že dosiahli konca cesty. Sindo neváhal a vstúpil do nej, zvrtol sa a zahľadel sa na doktora Blakea.

„Premýšľajte, zajtrajšok pre vás bude existenčne dôležitý,” významne povedal doktor a odpochodoval za svojimi problémami.

Dvaja dozorcovia chvíľu pozorovali Sinda a nakoniec usúdili, že majú tiež lepšiu prácu než tu stáť a civieť na „prebudenca“. Museli dohrať partiu kanasty, ktorú zanechali ráno.

A tak Sindo v cele osirel. Konečne mal dosť priestoru, času a súkromia na premýšľanie. Ideálne podmienky síce nastali, ale jeho hlava začala nejako štrajkovať a tak len bezducho hľadel do stropu.

Po hodine strávenej v polospánku ho z driemot náhle vytrhla náhla myšlienka. „Pane Bože, ja som vrah! Ako mám s týmto vedomím žiť? Ani zrkadlo sa na mňa nemôže pozrieť!“ Bolo to však skôr naopak. To on sa nemohol pozrieť do zrkadla. Cítil sa hrozne, pretože sa stále nemohol zabaviť balvanu previnilosti. Z kostí mu robil kašu a jeho vnútornosti sa drali von z tela. Zdalo sa mu, že nemá dosť síl aby sa ho zbavil. V najhoršom však prišiel podať pomocnú ruku jeho anjel strážny vo forme myšlienky. Nebola nová, ale odľahčila mu. „Vlastný pocit previnilosti ma očisťuje,“ tak znela tá myšlienka. Monolit začínal strácať na váhe. Nebolo to tým, že by sa rozpadal, alebo by strácal hmotnosť. Skôr zemská gravitácia strácala na sile. Cítil, ako sa vyslobodzuje z jeho pevného zovretia a on opäť naberá čerstvý vzduch do pľúc. Bol to nádherný pocit. Ako milovanie duší na rozkvitnutej lúke.

 „Musia však existovať dôkazy, ktoré viedli k môjmu usvedčeniu,“ nenechal na seba dlho čakať jeho démon. „Ktoré však nepoznám,“ nedal sa anjel. Ako si tak prehadzoval v mysli tieto argumenty, vyvstala nová myšlienka a síce, že sa týmto nebude zaoberať do chvíle, kedy bude mať nejaké dôkazy, alebo si nespomenie, ako to bolo. Nemohol sa tým neustále užierať. To by mu nič neprinieslo. A on potreboval byť vyrovnaný sám zo sebou, kvôli zajtrajšiemu stretnutiu s psychológom. Chcel sa dostať na slobodu, cítil, že potrebuje voľnosť, musel roztvoriť krídla a vydať sa vzdušnými prúdmi do diaľav. Ako sokol. Uvedomoval si, že to po čom túži, sú diaľky, prekonávané mávaním mocných krídel. Snažil sa teda rozprestrieť krídla aspoň vo svojej mysli. Pocítil vo svojom vnútri slobodu a harmóniu. Spokojne si ľahol na posteľ s úsmevom na tvári a rukami za hlavou a jeho sokolia duša sa vydala na let unášaná vzdušnými prúdmi. Plachtila a nad ňou sa rozprestierala blankytná lúka spásana bielimi ovečkami a pod ním sa rozlievali azúrový Atlantik, videl ten obraz tak jasne ako z lietadla. Občasné lode brázdiace jeho mohutné vody sa pohybovali zdanlivo veľmi lenivo a zanechávali za sebou spenené pruhy rozčerenej vody. Žiariace slnko vysoko nad obzorom zohrievalo perie chvejúce sa v poryvoch vetra.

„ Prečo Atlantik?“ opýtal sa náhle sám seba. Niečo v jeho duši mu nahováralo, že to bude mať hlbší význam. Z hmly jeho amnézie sa čosi začínalo  predierať na svetlo jasnej mysle a tentoraz nebol nablízku nikto, kto by ďalší pokus pamäti o návrat zmaril. „Cvak,“ ozvali sa zapadujúce ozubenia koliesok v jeho mysli. Vyskočil ako zasiahnutý elektrickým prúdom. Vzrušene pobiehal po cele, vysielal do okolia voľné elektróny radosti a jeho myseľ víťazoslavne volala: „Fuerteventura, El Cotillo, to je moje rodisko, tam som vyrastal.“ Jeho prvá spomienka na minulý život z neho učinila pre túto chvíľu veľmi šťastného, nielen vyrovnaného, ale nadmieru rozradosteného človeka. Gejzír radosti tryskal do nebetyčných výšok a pomaly sa rozplýval v atmosfére. Po chvíli sa ukľudnil, posadil na posteľ a s hlavou dlaniach si po dlhých rokoch strávených spánkom rozpomínal na ten čarovný ostrov pokrytý hnedo-oranžovou pôdou z ktorej len sem-tam vyrástla palma alebo divoký kaktus. Vyvstávali mu v halve nové a nové obrazy piesočných aj kamenistých pláži, na nádherne zelené Morro Jable, na maličkú dedinku menom Betancuria, ktorá kedysi v 18. storočí bola nakrátko hlavným mestom ostrova a v ktorej sa nachádzali budovy ešte o dvesto rokov staršie, aj na otravních a všadeprítomních nemeckých turistov. Spomínal si na jaskyne v juhovýchodnej časti ostrova, ktoré tam za tisícročia vyhĺbil neľútostný morský príboj a zo všetkých týchto spomienok jeho srdce plesalo blaženosťou.

Výtrysk radosti z hmlu trhajúcej spomienky pomaly ustával, avšak tie prichádzali stále. Na ostrov, nie na samotné situácie a zážitky, na známych, priateľov či rodinu. Vybavola sa mu nádherná voda Atlantiku, na vlny búšiace na skaliská, na neustály vietor vanúci cez celý ostrov, na odpornú kalimu prichádzajúcu s žulovou neodbytnosťou, na palmy lemujúce cesty, na vyvýšeniny z ktorých bol obvykle výhľad až na susedný ostrov Lanzarote a v neposlednom rade na hotely po celom pobreží. Absentovali však ešte city k ľuďom. Všetko má svoj čas, ako láska tak aj nenávisť. Nakoniec sa natiahol na posteľ a s príjemnými pocitmi pomaly vplával do temných útrob spánku.