Písmák Československá literární komunita
Tak jako generace autorů před vámi, publikujte svoji psanou tvorbu. Podělte se o svoje názory a sbírejte zpětnou vazbu na svoje díla. Inspirujte se a učte od nejlepších.
Přidejte sePani Jeseň
Autor
danny32
Prechádzka jesennou prírodou...
K
aždé ročné obdobie má svoje čaro. Jar sa pýši prvými kvetmi a leto vďačí slnku za štedrosť. Zima evokuje nevinnosť a čistotu sťa mladucha. Len jeseň mlčí, slzy prelieva a rozmýšľa čím by sa mohla popýšiť.Keď smutné mraky plačú a vietor im slzy ovieva, ľudia šomrú na jeseň. Hlbšie si sťahujú čiapky do očí a nevnímajú jej krásu. Smútia za letom, ktoré odnášajú sťahované vtáky, ba s radosťou očakávajú aj pani zimu, ktorá ešte nevzala žezlo pevne do svojich rúk. Drieme i Perinbaba, a snehové vločky len skúpo rozsýpa medzi prsty.
Ešte kraľuje jeseň. Je smutná, že ju nik nemá rád. Nevníma pár očí, ktoré hľadia von oknom a pozorujú jej krásu.
Sedím za písacím stolom a čosi ma ťahá von do prírody. V neďalekom lese ma totiž čakajú moji dvaja najlepší priatelia. Jeden sa volá Smrek. Mám ho rád, lebo nemení svoju tvár a pripomína mi najkrajší sviatok v roku – Vianoce. Druhý môj priateľ je krehký, štíhly a úprimný. Volá sa Breza. Tej sa zvyknem zdôveriť, keď ma niečo trápi.
Rozum mi káže učiť sa, no nohy ma samé nesú známym chodníkom. Známy, a predsa úplne iný. Jeho okraje už nelemujú tisíce kvetov. Teraz sa mi pod nohami vlní pestrofarebný koberec z lístia. Aj slnko a teší z toľkej krásy. Zabudlo za hory sadať, hoci je už neskoré poludnie. Teší sa, že som nezabudol na svojich kamarátov. S pôžitkom vnímam majstrovské dielo uja Maliara. Les hýri všetkými farbami. Neviem sa rozhodnúť, ktorá dominuje. Všetky sú v krásnej rovnováhe.
Ešte kúsok a som na mieste. No nechápem, čo sa to stalo! Ešte nedávno tu stál môj priateľ Smrek, príliš krásny na to, aby unikol chamtivému pohľadu neznámeho človeka bez srdca. Teraz po ňom zostala iba boľavá noha... Hladkám priateľku Brezu, ktorá bola svedkom tohto zločinu. Listami ticho ševelí a ja rozumiem jej stromovej reči. Má strach, aby sa ktosi neulakomil aj na ňu. Sadám do trávy a plačem. Objíma ma svojimi vetvami a sype na mňa zlaté lístie. Tíško prosí, aby som ju ochránil. Úprimne jej sľubujem, že ju budem navštevovať častejšie. Môj žiaľ vycítili aj mraky. Spolu so mnou oplakávajú smrek. Topím sa v slzách mrakov a vnímam kroky zakrádajúcej sa zlej pani Chrípky. Vykročím, aby ma nedohonila.
Som opäť doma. Pijem šípkový čaj, ktorým odháňam pani Chrípku a myšlienkami som v lese. Tuho premýšľam, ako môžu byť ľudia takí bezcitní.
Mesiac ešte ani úplne neomladol a ja sa opäť vyberám za svojou priateľkou. Les vyzerá opäť úplne inak. Pod nohami mi puká čerstvý sneh. Priateľka Breza mi už z diaľky kýva. Mám pocit, že ju už smútok prešiel. Snaží sa mi niečo naznačiť. Skláňa sa k miestu, kde ešte nedávno stál priateľ Smrek. Pri jeho boľavej nohe je biely kopček. Rýchlo sa skloním a trochu odkryjem mäkkú, bohatú nádielku. Vtom zbadám zelené pichľavé konáriky. Je to jeho malý syn. Malý Smriečik! Moje srdce sa opäť prepĺňa radosťou. „Smrek ma teda úplne neopustil.“ Usmial som sa. „Zanechal za sebou potomka.“ Hladím jeho syna a ďakujem mu, že mi spravil takúto radosť.
Mám rád všetky ročné obdobia. Jeseň teda nemusí smútiť, že ju nik nemá rád. Som tu ja – milovník prírody, ktorý by vďačne daroval lásku bezcitným ľuďom, ak by tým zachránil les.
Keď sa unavená pani Jeseň zloží k spánku a začne kraľovať jej chladná sestra Zima, budeme sa tešiť na najkrajší sviatok v roku – Vianoce. Hreje ma skutočnosť, že my ho oslávime pri umelom stromčeku.