Hmla - kapitola 3

Kapitola 4

Sindo vychádzal zo súdnej siene, s putami na rukách a ozbrojeným doprovodom za chrbtom. „Zatiaľ to všetko vychádza,“ povedal si v duchu. Súd bol dosť rýchli. Takmer to vyzeralo, že sudca to chce mať čo najskôr za sebou. Ani sa nebolo čomu diviť. Predsa sa priznal, tak o čom diskutovať? Pousmial sa nad tým, ako málo námahy musel vynaložiť, aby dostal to čo chcel.

„Keď má človek dobré informácie, všetko je jednoduchšie,“ prišlo mu na myseľ. A tie mu od začiatku skutočne nechýbali. Bol priamo pri zdroji, a čo bolo najlepšie, nikto netušil, že tie informácie má. Žiaden tieň podozrenia, žiadne komplikácie. Dokonale odvedená práca. To ho už však nakladali do transportného auta. „Teraz bude nasledovať zaslúžený trest pre ťažkého zločinca,“ zaironizoval si v duchu Sindo, „vyvrheľ prichádza k sebe rovným. Samotné peklo je pre mňa pripravené, nieto už viac spásy pre dušu moju.“ Cesta ubehla dosť rýchlo, väznica nebola príliš vzdialená. Zopár zákrut, niekoľko semaforov a už boli pred obrovskými bránami nápravného zariadenia. Tu ho prevzali väzenský dozorcovia a odviedli ho rovno k veliteľovi väznice. „Realitný maklér by to tu popísal ako klasickú bytovku výborne zabezpečenému proti vylúpeniu s miernym rizikom vnútorných nepokojov,“ zhodnotil priestory väzenia Sindo. Vo svojom živote už videl aj horšie a počul o neporovnateľne odpornejších väzniciach, než bola táto. Pár týždňov to vydrží. A potom nastúpi k službám cirkvi zvanej veda.

„Haló, Sindo, ste v poriadku?“ zašermoval rukami pred jeho očami veliteľ väznice. Bol to statný chlap, vyslovený drevorubač, hrubý krk mu vystupujúci spod goliera svojou hrúbkou pripomínal sloniu nohu. Paže napínali košeľu takmer do prasknutia, ktovie ako často musel fasovať nové. Sindo len bezvýrazne civel pred seba a veliteľ akoby neexistoval. Len to číslo sa mu neustále otáčalo v hlave. Pätnásť - dvadsať rokov, s tým počítal, ale deväťdesiat? To mu vyrazilo dych. Pred očami mu začal prebiehať jeho život. „Nič moc chlapče,“ povedal si v duchu, keď prišiel až do prítomnosti, „o veľa neprídeš.“

„Ja to teda beriem, šéfe,“ zahlásil na veliteľa. „To je dobre,“ pousmial sa veliteľ, „pretože si aj tak nemal na výber. Už od chvíle vynesenia rozsudku.“ Tentoraz prekvapený nebol. Ale začal na veliteľa vypliešťať oči, akoby ho to neuveriteľne šokovalo. Musel, nechcel vzbudiť podozrenie. Od prvej chvíle jeho plán dostal prvú trhlinu až teraz. Dosť vážnu, nie však neprekonateľnú. „Pochopte, veda potrebuje svojich Neilov Armstrongov,“ pokračoval veliteľ. „Ani do vzduchu by sa človek nevzniesol, nebyť odvážnych bratov Wrightovcov. Budete oficiálne prehlásený za mŕtveho, vaše kontá budú zrušené a budete mať štátny pohreb. Bude vám pochopiteľne, až to všetko skončí, vyplatená slušná finančná náhrada plus nejaký bonus, za prínos vede,“ triumfálne zakončil svoj monológ veliteľ. „Skvelé, to sa teda nemusím báť o svoju budúcnosť,“ zaironizoval Sindo. „Zrejme sa zo mňa stane slávna osobnosť, všetci novinári budú chcieť so mnou robiť rozhovory a určite na mňa nezabudnú ani v televízii,“ pokračoval ďalej. „Nechajte láskavo toho fantazírovania,“ oboril sa na Sinda veliteľ. „Vyriadime formality a pôjdeme si každý svojou cestou.“ Sindo však bol dosť rozčertený: „Jasnačka, vy do bordelu a ja do rakvy.“ Veliteľ sa tým nenechal vyviesť z miery a tak len posunul pred Sinda listinu s perom. Sindo pochopil, že teraz už o čas, ani o nič iné hrať nemusí, tak načmáral svoj podpis na dokument, vstal a nechal sa odviesť „do kobky“, ako sám svoju celu nazval.

Skrúšene sedel na posteli v „kobke“ a vyzeral, že bezmyšlienkovite pozerá na šedivú podlahu. Toto zdanie však bolo klamlivé, pretože v jeho hlave bol víchor predstáv a myšlienok. Premýšľal nad tým, ako sa človek, vlastne on sám, snaží celý život hľadať cestu najmenšieho odporu. Alebo by aspoň mal. Myslel si o sebe, že sa nikdy nesnažil ísť hlavou proti múru, že je teda rozumná bytosť. Toto jeho presvedčenie ho viedlo k mnohým veciam a rozhodnutiam v jeho živote. Časom však pocítil, že potrebuje zmenu, inak jeho život začne radikálne upadať. Bol už príliš dlho vo fáze stagnácie a intuitívne tušil, že tento stav nebude trvať večne. Pokiaľ sa to stane, dopadne veľmi tvrdo na dno. Nechcel skončiť na dne. Nechcel byť zatrpknutý „patrón“.

Takých ľudí zopár poznal a nemal ich príliš rád. Deprimovali ho, a nebol si istý, či to spôsoboval pocit, že je na tom rovnako, ako dotyční, alebo to, že cítil vnútornú potrebu s tým bojovať. Byť jedným z nich, aspoň v to dúfal, ho ani trochu nelákalo. Cítil však, ako sa o neho pokúša trudnomyseľnosť a sebaľútosť. Uvedomoval si, že poddať sa týmto pocitom, by bolo cestou do pekla.

A aj cesta môže byť cieľ. Mal z toho strach. Občas takmer panický. A občas zase cítil, že život je práve nádherný neurčitosťou svojej cesty. Jeho démon a anjel v ňom zvádzali ťažký boj. Prevaha sa celý jeho život prelievala z jednej strany na druhú  cítil sa veľmi rozpoltene a vyčerpane z týchto pocitov. Mal v sebe neuveriteľný chaos, ktorý pre neho samotného nevykazoval žiadnu vyššiu organizovanosť.

„Avšak, čo ak pre stromy nevidím les? Čo ak to všetko príliš analyzujem, miesto toho, aby som sa na vec pozrel trochu s odstupom?“ zvolal hlas jeho podvedomia. Pokúsil sa teda na svoj život pozrieť s odstupom, takpovediac z vtáčej perspektívy. Predstavoval si sám seba ako sokola, ktorý vzlieta zo zeme a ako pomaly naberá výšku. Krúžil a krúžil, dvíhal sa stále vyššie nad priestorom zvaným život. Čím vyššie bol, tým sa mu zdali detaily a epizódy jeho žitia bezvýznamnejšie a začínal vidieť súvislosti, aké ho predtým ani nenapadli.

Ani si to neuvedomil, ani to tak nechcel, ale dostal sa do tranzu, aký občas zažíval pri meditáciách, s ktorými začal pred niekoľkými mesiacmi. Nikdy doteraz však nevidel veci tak zreteľne a v takom rozsahu ako teraz. Z tohto nadhľadu mu to všetko pripadlo ako nejaká zaťažkávacia skúška, ako testy súčiastky predtým, než sa začne používať. Chaos začínal vykazovať známky vyššej organizovanosti. V duchu videl svoj odchod z rodného domu, ktorý prebiehal dosť dramaticky, jeho posledný milostný vzťah, na pôsobenie v jeho doterajšom zamestnaní a mnoho ďalších udalostí.

Zvuk blížiacich sa krokov ho okamžite z tohto tranzu vytrhol a on ihneď precitol zo svojho „snívania“.

„Aký prístup je teda správnejší, analýza alebo syntéza?” pýtal sa sám seba. Nech napínal mozgové závity akokoľvek, nemohol túto hádanku rozlúštiť. Pravdou však bolo a to zjavne nespornou, že „pohľad z výšky bol pre neho oveľa príjemnejší. Hoci, čo sa týkalo dôsledkov, do budúcnosti oveľa náročnejší. Týmto pohľadom akoby sa na chvíľu naladil na frekvenciu svojho života. Akoby sa viezol na jednej vlne so svojim „anjelom strážnym.

Za mrežami z tvrdej ocele sa objavil farár. Prekvapením mu takmer spadla sánka. Akoby sa chystal naozaj na večnosť. Pripadalo mu to až morbídne. Horší by bol už len funebrák.

„Úžasné,“ zvolal Sindo, „posol samotného Papa Ratziho!“

„Neberte meno nášho svätého otca nadarmo,“ odpovedal kľudne farár. „Je to pápež, ktorý v pontifikáte zotrval v histórii rímsko-katolíckej cirkvi najdlhšie.“

„Samozrejme, ani nebo, ani peklo ho nechcú,“ nedal sa Sindo.

„Som tu preto aby som Vám poskytol duchovnú oporu, nie aby som sa s Vami hašteril,“ oznámil farár.

„Kázaním zo sprofanovaného slova božieho?“

„Ako sa opovažujete rúhať sa Božiemu kánonu?“ zatváril sa hrozivo posol slova Božieho.

„Myšlienkami, slovami a skutkami,“ s drzým úškrnkom odpovedal Sindo.

„Pozrite, ja tu vôbec nemusím byť!“ priostril tón farár.

„Konečne sa na niečom zhodneme,“ a Sindovi sa na tvári rozhostil blažený výraz.

Farár sa zvrtol na podpätku a odkráčal z cely, ani sa neotočil. Zostal po ňom len rozvírený prach a ľahký odér jeho telesného pachu.

„Teda to bola rýchlovka,“ preblesklo Sindovi hlavou. Trochu mu tá roztržka zlepšila náladu. Odjakživa rád provokoval aby zistil, čo v ľuďoch je. Ale tento človek ho prekvapil svojou rýchlosťou. „Možno mal blbý deň. Alebo je blbý on.“Tok jeho myšlienok zase začal naberať obvyklý smer a zároveň pripomínať húf morských rýb zmietajúcich sa v morskom prúde.Nezostalo mu však mnoho času na premýšľanie, pretože pred jeho celou sa objavila ďalšia postava. Pochopil, že s týmto človekom už sranda nebude. A mohol by skúšať čokoľvek. Bol to dozorca, kto si pre neho prišiel. Horšie než zubatá. Už aj za funebráka by bol radšej. Cítil sa, akoby mal ísť do mučiarne. Samozrejme, nemohol tušiť, ako sa cíti človek chystajúci sa podstúpiť telesné muky, ale to v tejto situácii nijak nezavážilo.

„Už je čas,“ povedal nekompromisným a ľadovým hlasom dozorca.

Sindo sa len smutne usmial, vstal a vydal sa v ústrety osudu.