Hmla - kapitola 4

„Ako si môžeš byť tak istý,“ rozčuľoval sa veliteľ väznice, „takto dlho ešte nikto nespal.“

„Nie všetko závisí na spomienkach,“ chlácholil ho psychológ, „ide to aj inak.“

„To by ma teda zaujímalo ako? Bez spomienok predsa nemôžeš zostaviť profil jeho osobnosti!“ nedal sa odbiť veliteľ.

„Tak za prvé, spomienky sa vždy začínajú vracať pár hodín po prebudení, za druhé, test bude až večer. A za tretie ti dám hádanku,“ dodal psychológ po krátkej odmlke.

„Nemám čas na hádanky,“ vykríkol veliteľ, „ja sa tu s tebou snažím vyriešiť vážnu vec!“

„Nie, ty riešiš nezmysel v mojej prítomnosti,“ povedal s úsmevom psychológ.

„Takže, jedno dievča uvidelo na pohrebe svojej matky nádherného chlapca. Pretože bol taký, akého si ona vysnívala, okamžite sa doň zamilovala. Bola však veľmi nesmelá, tak si od neho nevypýtala telefónne číslo ani adresu. O týždeň zabila svoju sestru. Prečo myslíš, že to urobila?“

„To je predsa jasné,“ vyhŕkol veliteľ, „chcela ho vidieť znova na pohrebe!“

„Vieš čo? Vymaž moje číslo, už nikdy spolu nepôjdeme na golf a zajtra dávam výpoveď,“ povedal so smiechom psychológ.

„Prečo?“ divil sa veliteľ.

„Presne takto by odpovedal masový vrah.“

„Trafil som do čierneho, čo?“ pousmial sa veliteľ.

„Už chápeš, čo ti naznačujem?“

„Nie?!“

„Ak si nespomenie na minulosť, budem sa snažiť odhaliť jeho mentalitu pomocou takýchto logických hádaniek. Takže tak ako tak, deväťdesiat päť percent väzňov dokážem odhaliť, či je bezpečné pustiť ich do spoločnosti.“

„Čo ostávajúcich päť percent,“ zaujímal sa veliteľ.

„Štatistická chyba,“ usmial sa naňho psychológ.

„Aha, takto sa vysvetľujú omyly v psychológii?“

„Nie len v psychológii. Využívajú to aj iné vedné disciplíny.“

„Menej presná je snáď len meteorológia.“

„A čínske riadenie počasia!“

Obaja zároveň vyprskli smiechom. Smiali sa spoločne asi pol minúty. Keď ich to prešlo, pokrútil veliteľ hlavou a odišiel. Psychológ sa vrátil k svojej prechádzajúcej práci – lúpaniu pomaranča. Starosti si robiť už nemusel, to najhoršie mal z krku – veliteľa. Poznal ho už roky a vedel, že táto záležitosť mu nedá vydýchnuť, pokiaľ nedostane dostatočnú odpoveď. Aspoň do zajtra mal teda od neho kľud. K výsledkom sa totiž nedostane skôr, než pozajtra ráno. Potom je už len na ňom a na jeho podpise, či dotyčného väzňa prepustí na slobodu alebo nie. Dolúpal pomaranč a začal si na ňom pochutnávať. Vytiahol väzňovu zložku a začal ju študovať.

„Zaujímavé, priznal sa k vražde sám,“ zamumlal si popod nos.

Sindo otvoril oči a hľadel do stropu. Chvíľu len tak bezmyšlienkovite ležal a potom začul blížiace sa kroky, tak si pretrel oči a vstal z postele. Počkal než mu cez okienko prestrčia tácku s raňajkami a vzal si ho. Hemenex, kus chleba, trocha zeleniny a čaj. „Ešte je všetko aj na tanieroch, luxus aký si ani nezaslúžim,“ pomyslel si s úsmevom. „Akoby mi chceli naznačiť, že je to moje posledné jedlo.“ Jeho úsmev sa ešte viac rozšíril, ale v okamihu zase zhasol. „Nebudem teraz zbytočne fantazírovať, dnes má čaká dôležité stretnutie s tým psychológom. Okrem toho sa za tú dlhú dobu sa mohli väzenské zvyky zmeniť. A dnes ma ešte čakajú horúce chvíle.“

Spomenul si náhle na dosť dôležitú vec. Nepovedali mu kedy sa s ním má stretnúť. Nevedel či hneď ráno, alebo bude čakať až do večera.

„No nič, musím sa nechať prekvapiť,“ nenechal sa rozhodiť vlastnou neistotou. Zadíval sa pozorne na svoj tanier. Niečo mu pripadalo veľmi povedomé a nie práve z väzenia. Niečo, čo súviselo s tým čo mal na tanieri. Hmla sa začala opäť rozostupovať a ďalšia spomienka začala vynárať svoje tykadlá.

„Aha, tak preto nehovorím ja, ani oni španielsky, hoci som Španiel. Som totiž v Anglicku! Páni, päť rokov tu už žijem. V Bostone, so svojou snúbenicou Carlou!“ vykrikovala jeho nadšená duša. Opäť ho však zamrazilo. Dnes už druhý raz. „Nevidel si ju deväťdesiat a pol roka. Prečo asi? Bývalá snúbenica to bola už pred tvojim nástupom do väzenia!“ Nespomenul si však na dôvod ich rozchodu.

A niečo, nie síce priamo spomienka, ale zrejme intuícia, alebo podvedomie, mu nahováralo, že práve ona zohrala veľkú úlohu vo všetkom čo sa prihodilo. Vybavil si jej tvár. Zaujímavá, rozhodne nie tuctová, možno iba menej nápadná. Možno by mohla ašpirovať na modelku. Keď si vybavil tváre niektorých modeliek ktoré si pamätal z prehliadok na ktoré občas prepol v televízii, tak to nebolo nemožné. Krátke vlasy a strapatý, takmer chlapčenský účes, trčiaci ako dikobrazie ostne ju robil svojim spôsobom zaujímavou. Vždy mal pocit akoby sa prechádzal po čerstvo pokosenom trávniku, keď sa jej v nich prehrabával. Anglickom, samozrejme. Gaštanový odtieň hnede ho fascinoval od prvej chvíle, čo ju uvidel. Zo začiatku ju podozrieval, že si svoju ich farbí, ale časom pochopil, že tomu tak nie je. Vyzerala s tým odtieňom neskutočne ohnivo. Pripomínala mu západ slnka nad obzorom jeho domoviny. Nie tu. V Anglicku, ani na západnom pobreží nebol zďaleka tak nádherný skon slnečného boha ako v jeho domovine.

Oči boli tmavšie, takmer ako noc samotná. Vždy mal pocit, že v nich môže donekonečna nachádzať nekonečnosť vesmíru, neustále blúdiť tým nekonečným priestorom a putovať od jednej hviezdy k druhej. Vždy jej pozeral do očí. Aj keď nemusel. Raz si preto dokonca takmer nevšimol, že má na ruke obväz. Spálila si ju o výfuk auta. Nikdy neprišiel na to ako sa to mohlo stať. Mala ich skutočne mystické a on sa do nich dokázal ponoriť hlbšie než ktokoľvek iný. Vravela mu to takmer neustále a on sa tej myšlienky nedokázal nabažiť, ani za tri roky čo spolu boli. Mal pocit výnimočnosti, keď to počul a vedel, že to tak naozaj je. Nikomu na svete nikdy tak neveril. Už pre tie nádherné zraky.

Olemované boli jemným a nepríliš hustým obočím, podobným dvom mostom cez priepasť. Rád po tých mostoch prechádzal prstami. Ešte radšej však padal do hĺbky priepastí pod nimi.

Vysoké klenuté čelo naznačovalo jej múdrosť, ktorá sa vyznačovala hlavne v duchovných a nukleárnych hĺbkach. Milovala totiž filozofiu a fyziku. Sama si hovorila „zbytočná teoretička fyzička“. Vždy dokázala obrátiť akúkoľvek závažnú vec v žart, pokiaľ to bolo potrebné.

Pery, ktoré všetky bonmoty prednášali s ľahkosťou holubičieho letu, sa spájali v úzkom údolí ľahkej červene, pripomínajúcej plnú záhradu ruží s tými najjemnejšími lupienkami akých sa človek len môže dotknúť a pozdvihnutie ich kútikov bolo vždy potešením, pre nenútenosť a nežnosť svojho zjavu, vpravde nebeského zážitku a pocitu blaha vynášajúceho do božských výšin. Dotyk s nimi bol ochromujúci ako zásah elektrickým prúdom. Spôsoboval paralýzu, ktorá nešla slobodnou vôľou ukončiť.

O stupienok vyššie skúšal jemne usadený gombičku pripomínajúci nos dať vznešenosť hriešne plamennej červeni pod sebou. Jemnosť líc zapríčiňovala fascinujúci a dych vyrážajúci zážitok pri dotyku tvárí a ich rumenec mal na svedomí priam panenský vzhľad.

Jemný ohyb ušného lalôčika akoby vyzýval na jemné hryzenie a vychutnávanie tej najjemnejšej chuti. Krk dával pocit tepla vďaka silne prúdiacej krvi a vyvolával v človeku pocit, že sa každú chvíľu musí s určitosťou doň zahryznúť, inak neprežije ďalšiu spaľujúcu chvíľu.

Najúchvatnejšia však bolo bez akéhokoľvek sporu vôňa jej pokožky. Tej by sa človek nedokázal nasýtiť ani za milión rokov. Nepripomínala levandule, ani orchideje, ani svieže konvalinky. Pripomínala človeka s tým najzlatejším srdcom aké si môže obyčajný smrteľník priať. Bola to stelesnená nevinnosť kontrastujúca s hriešnou chtivosťou pri milovaní. Vôňa a zároveň samotná jemnosť povrchu tohto anjelského zjavu vyvolávali doslovnú extázu pri spojení dvoch tiel. Ani kyprosť, ani kostnatosť, ničím takým toto telo netrpelo. Bol to správny kompromis doháňajúci barokové maľby do smiešnosti a vyhladované módne mŕtvoly k zúfalstvu.

Ňadrá dokonale vrcholili bodavými hrotmy lemovanými tmavo hnedými nádvoriami žiadajúcimi to najjemnejšie zaobchádzanie. Nič menej si nikto nikdy nemohol dovoliť. Rovnalo by sa to hriechu väčšiemu, než požívanie jablka zo stromu zakázaného. Každé pohladenie týmito pohoriami nežnosti sa stával cestovaním vo všeobklopujúcej jemnej pene do krajín nepoznanej rozkoše. Ani orient expres nemohol vyvolávať také pocity nekonečna, ako tieto dve sesterské pohoria. Pre odvážlivcov majúcich za cieľ preniknúť do väčších hĺbok čakalo bruško chvejúce sa pri každom jemnom dotyku jazyka, pri každom záchveve vzduchu, pri každom hladení prstov.

Zadoček, tie dve šťavnaté broskyňky, to bol pôžitok či už pre zvedavé ruky, alebo pre akúkoľvek inú časť tela, ktorá by sa odvážila prísť tak ďaleko. Skutočný vrchol, ohanbie, už však patrilo do kategórie vyslovenej fantázie ohurujúcej sladkosťou svojich plodov. Krátka cestička ochlpenia bola chodníkom do neba pre najudatnejších bojovníkov celého kráľovstva španielskeho. Vlastne len pre jedného. Pre neho.

Zo snívania ho vytrhol nejaký výkrik. Zrejme sa niekomu nepáčili raňajky. Všimol si, že on sám už dojedol a teraz len s podopretou hlavou a vidličkou v ruke zadubene hľadí do prázdneho taniera. Odložil teda tácku, aby ju dozorca mohol vziať a zvalil sa do postele. Po chvíli sa k Sindovej cele priblížil nejaký dozorca, vzal tácku a zakričal: „Stretnutie s psychológom vám naplánovali na šiestu hodinu!“

„Díky,“ znela jeho odpoveď.

Tak ho čakal celý deň nudy, premýšľania a očakávania. Z toho nadšený nebol. Vedel, že bude ako na ihlách.

Konečne nadišla hodina „H“. Keď vstupoval do psychológovej kancelárie, srdce mu búšilo tak divoko, že by si ani nedokázal spočítať tep. Pozdravil a psychológ ho vyzval, aby sa posadil. Lúpal ďalší pomaranč a priateľsky sa naňho usmieval. Pokúsil sa o úsmev, ale nešlo mu to.

„Len kľud,“ chlácholil ho psychológ, „mučiť vás nebudem.“

„Len aby,“ pokúsil sa o vtip Sindo. „Ale ak som to správne pochopil, toto stretnutie bude smerodajné pre moje prepustenie z väzenia.“

„To je pravda, konečné rozhodnutie má však v rukách veliteľ väznice.“ Psychológ otvoril zložku, ktorú mal pred sebou a popri čítaní jedol pomaranč.

„Vy ste sa priznali k vražde, dokonca ste sa sami udali.“

„Áno, na to som si dnes spomenul.“

„Prečo?“

„Na to si už nespomínam.“

„Naozaj? Neviete, či ste mali výčitky svedomia, alebo vás k tomu viedli iné dôvody?“

„Ja neviem, ale výčitky by boli na mieste.“

„Prečo?“

„Pretože si nedokážem predstaviť, že by som niekoho zabil.“

„Vážne?“

„Samozrejme!“

Po pol hodine už Sindo vychádzal z psychológovej kancelárie s bohorovným úsmevom. Bol uznaný bezpečným pre spoločnosť a tým pádom dostane doporučenie na prepustenie z väzenia v najbližšom možnom termíne. Čo by malo byť do týždňa. Bolo potrebné vybaviť formality a nájsť mu sprievodcu. Po deväťdesiatich rokoch sa toho veľa zmenilo a on sa musel naučiť ako v novom svete žiť. Čaká ho dobrodružstvo, aké nikto nikdy nezažil. Ako prvý človek na Mesiaci, Marse, alebo za pásom asteroidov. Dokráčal späť do cely a natiahol sa na posteľ. Zatvoril oči a oddával sa svojim pocitom radosti z dobrého vývoja situácie.

Hmla v jeho hlave začínala dostávať novú trhlinu a ďalšia spomienka začala predierať na svetlo jasnej mysle. Táto spomienka však nebola príliš radostná, hoci dnes už sa nemusel trápiť s ničím zo svojej minulosti. Jeho snúbenica, femme fatale, Záhir. Teraz už vedel, prečo sa stala kameňom úrazu. Zomrela pol roka pred jeho súdom a uvedením do kryogenického spánku. Toto fátum mu vtedy rozožieralo srdce. Keby to bola kyselina, už po pár hodinách by nemal žiadne vnútorné orgány. Ona však bola čiste abstraktná, rozožierala ho teda len v metafyzických rovinách. Uvítal by skôr opačný stav. Lepšie byť mŕtvy po pár hodinách trápenia, než cítiť ten oheň, ktorý ho pálil v najvnútornejších hĺbkach jeho duše. Stovky a tisíce ostrých ihiel sa mu zabodávalo do srdca. Nešlo na to nemyslieť, nemohol zabudnúť, nechcel nikoho vidieť, s nikým hovoriť, nikoho počúvať. Tri dni po pohrebe nevyšiel z bytu. Vyhnal ho z neho až hlad, pretože mu došlo jedlo. Neúprosne neodbytná spomienka na smrť najväčšej lásky života, všetkých životov, či už budúcich, minulých alebo niečích iných však bola ďaleko horšia. Mátala ho v snoch, nedala mu spať, trápila cez deň, nedala mu snívať o budúcnosti, musel na ňu myslieť neustále bez prestania.

V týchto chmúrach prežíval štyri mesiace až nakoniec došiel k myšlienke, že potrebuje ráznu zmenu, inak to bude znamenať jeho smrť zo žiaľu. Začal premýšľať, ako tej zmeny dosiahnuť.

Celý týždeň ubiehal v podstate rutinne. Čítal noviny, knihy, brúzdal po intenete. Informoval sa. Z hmly, ktorá pokrývala jeho pamäť na život minulý sa dostávali na svetlo ďalšie a ďalšie spomienky. Niektoré viac, iné menej dôležité, ale doposiaľ si však nemohol rozpomenúť na to, či skutočne vraždil alebo nie. Ale ako si hneď na začiatku povedal, že sa tým nebude trápiť, tak aj urobil. Jedna z dôležitejších spomienok bola aj tá na rodinu a dôvod jeho odchodu z domoviny do neznáma. Opomenúc fakt, že jeho rodina sa skladala prevažne z bigotných katolíkov, poslednou kvapkou naplňujúcou pohár jeho trpezlivosti bola chvíľa, kedy ho matka pristihla pri masturbácii. Skončilo to trištvrte hodinovou prednášku o pekelných ohňoch, čertových vidliach, o škodlivosti samohany, o jej morálnej zvrátenosti a on zatiaľ cítil ako mu zatiaľ sperma zasychá na ruke, pretože matka mu nedovolila sa ani pohnúť z miesta pokiaľ neukončila svoju prednášku. Po tomto zážitku dal dohromady svoje chatrné úspory, predal čo mohol zo svojich vecí aby mal peniaze na cestu a nejaké živobytie, než sa v cudzine uchytí. Mal v Anglicku priateľa s ktorým si dva roky dopisoval po tom, čo sa spoznali v Toulouse. Jeho budúceho známeho Freda tam okradli. Snažil sa brániť, tak ho zmlátili. Sindo bol prvý človek ktorého po tom stretol a on mu dal peniaze na spiatočnú cestu. Vymenili si e-mailové adresy a odvtedy si pravidelne písali a tak mu prisľúbil pomoc. Tak sa vydal do anglického Bostonu.

Začal pracovať na miestnej polícii ako tlmočník. Prácu mu našiel Fred, ktorý tam zhodou okolností pracoval tiež.

No a tak ubehol celý týždeň, viac menej nudne, až do predvečera Sindovho prepustenia. Mal sa stretnúť so svojim sprievodcom, ktorý ho bude učiť životu v budúcnosti. Údajne nejaká ženská, ale nič mu o nej nepovedali. Nepoznal jej vek, nevedel kde pracuje, vôbec nič. Preto mu spadla sánka, keď sa objavila pred jeho celou. Menšia, zlatovlasá slečna. Nemohla mať viac než dvadsať sedem rokov. Vyzerala naozaj krehko, dokonca tak veľmi, že pri letnom vánku by potrebovala oporu. Zároveň však z nej sršala obrovská životná sila, že by prevalcovala aj buldozér. Malé, ale živé hnedé očká vykukovali ako dve hviezdičky za brieždenia, drobný noštek pôsobil vyslovene rozkošne a jej jemné lícne kosti dodávali zjav Afrodity. Krivky jej tela lahodili oku takým spôsobom, že Sindo mal pocit akoby sa zastavil čas. Vošla do cely, pozdravila a povedala, že sa volá Kiara.

„Vaša krása pôsobí ako pasúca sa laň na rozkvitnutej lúke, avšak vaša vnútorná sila by mohla jediným svojim lúčom potopiť Titanic,“ povedal miesto pozdravu.

Kiara sa naň zadíval prebodávajúcim pohľadom a keď pochopila, že to myslí vážne, rozosmiala sa nádherným zvonivým smiechom.

„Ďakujem,“ opovedala a nonšalantne pohodila hlavou, pričom sa jej vo svetle žiarovky zaleskla zlatistá hriva.

„Niet vôbec zač. Nebyť to holý fakt, nehovoril by som vám to.“

„Ak fakt, tak potom nádherne poeticky podaný.“

„Tentoraz som polichotený ja. Moja nafúkanosť môže dostať voľný priebeh.“

Kiara sa opäť rozosmiala. „Tak to si môžete odpustiť.“

„Akoby sa stalo.“

„Ako ste iste pochopili, ja budem vašou sprievodkyňou. Ukážem vám, ako sa žije dnes.“

„Ja sa obávam, že stanete mojou chimérou.“

„V akom zmysle?“ spýtala sa a zvedavo pozdvihla obočie.

„Nepolapiteľnou ilúziou, nie príšerou z Gréckych bájí.“

„To sa mi uľavilo, skutočne,“ povedala Kiara a významne mu pozrela do očí. Uvidela v nich úprimného, čestného a citlivého človeka. To ju veľmi priťahovalo, tak chvíľu nič nehovorila, len si vychutnávala ten pohľad. V hĺbke tých dvoch studní by mohla plávať kľudne celé hodiny a nič sa nepýtať, nič nehovoriť, ale teraz na to nebola vhodná situácia a ona to vedela. A zrovna tak vedela, že ta chvíľa príde čoskoro. Bude mať na všetko dosť času. Aj na to, aby zistila, prečo sa človek stane vrahom a potom sa sám udá.

„Ty vole, tak buď som fakt vygumovaný po tých rokoch, alebo táto ženská po mne ide ako blázon,“ pomyslel si Sindo. „Môže to však byť aj nejaká rajda.“

„A vadilo by to?“ pokračoval v úvahách. „Možno nakoniec ani nie,“ uzavrel to. Viac než jej promiskuita ho zaujal pohľad. Bol tak hlboký, prenikavý a odzbrojujúci, že by sa mu oddal hneď v tejto chvíli, keby mohol.

„Ako dlho ma budete sprevádzať?“

„Tak dlho ako bude treba.“

„To znie dobre,“ povedal s úsmevom Sindo.

„Aby sme príliš nestrácali čas, pretože dnes ho veľa nemáme, táto dnešná schôdzka má dva dôvody. Prvým je zoznámenie, čo sme už úspešne zvládli. Tým druhým je informácia, že z väznice budete prepustený zajtra o desiatej hodine dopoludnia. A keďže to všetko máme úspešne za sebou, neostáva mi nič iné, než sa s vami rozlúčiť.“ Podala mu ruku a dodala: „Budem sa veľmi tešiť.“

„Ja už teraz horím nedočkavosťou,“ odvetil jej Sindo a pozoroval chvost jej vlasov vlajúci za ňou.