Včera, v duši - v nás!

Tam kdesi v hĺbke oných vymenovaných všetkých ľudských javov. Úplne až vzadu, kde nikto ešte nehľadal, kde dokonca nikto nebol, kde sa dvere otvárajú presne naopak - opačným smerom! Tam, až úplne vzadu v miestnosti bez prepychu, bez neonových lámp, bez stoličiek z dikobrazej kože. V úplne prázdnej o drevenej podlahe, o dvoch narýchlo pozbíjaných stoličkách a kimacajúcom sa stole. Iba o tom a o ničom viac, je ľudský život a možno ešte, o pár dôležitých veciach. O ruženci, o kríži z mahagonového dreva, nie preto, aby snáď bol krajším, ale aby ľahšie lámal kolená a hlavne o láske. O láske, na prvý pohľad, na prvé objatie materinského prsia a o ďalších nevypočitateľných obmenách jej samej. Preto neviem, prečo sa každý najprv na tretiu stránku bezhlavo vrhá, tak ako ON, tak Ty, ba dokonca aj Tí ďalši, aj Ja a pritom........, medzi prsty uniká nám rýchlim tempom už nie sme....... a nikdy nebudeme..... náš život.

---