Objav storočia

Ďalší typický piatok. Polovica ľudí vo firme sa snaží čo najrýchlejšie urobiť čokoľvek treba a v duchu si už každý predstavuje víkendovú zábavu. Ja spokojne sedím pri svojom počítači a každých pätnásť minút sa natiahnem, aby som uľavil prehnutému chrbtu. Za chvíľu zo mňa bude invalid. Moja kója je tak akurát oddelená od ostatných, aby nikto nevidel, že vlastne nič nerobím. No, pravidelne si chodím po vodu.

Niekedy rozmýšľam načo som sem išiel. Pracovať do Amsterdamu- to bol tiež nápad. Ale potreboval som sa aspoň na nejaký čas vzdialiť z domoviny, lebo by ma tam porazilo. Trošku ma unavovalo to prostredie a Amsterdam mal v sebe taký akurátne romantický, dobrodružný nádych. Jediné čo som chcel, bolo si nájsť hocijakú prácu s výnimkou hlavného vyberača vstupného na verejných záchodoch. A keďže moja angličtina nie je úplne najhoršia a vyznám sa v počítačoch, podarilo sa mi skončiť na IT oddelení v jednej firme. Sestra tu ešte zo svojich študentských cestovateľských rokov niekoho poznala a dohodila mi túto prácu. Za to jej patrí veľká vďaka, lebo inak by som mal s nájdením práce omnoho väčšie problémy.

Práca je dosť nudná, pretože robím vo firme, kde sa obchoduje s poistnými zmluvami. Mojou úlohou bolo vytvoriť užívateľsky jednoduchý software slúžiaci na evidenciu klientov, ich osobných údajov, kontaktných údajov a zmlúv, ktoré prípadne uzatvorili. Svedomito som sa postaral o to, že je mimoriadne jednoduchý takže tu len sedím a snažím sa cez ICQ komunikovať s jednou Holanďankou. Občas sa poprechádzam a poobťažujem ostatných. Prehodím pár slov s jednou mimoriadne peknou kolegyňou. Maria zo Španielska. Keby som niekedy mal ukázať na dievča svojich snov, bola by to ona. Štíhla postava, opálená pokožka, špinavé blond vlasy a hnedé oči. A samozrejme podľa všetkého aj nezanedbateľne priateľská a príjemná povaha. Maria sem prišla s priateľom (kto iný ako namyslený odroň menom Pablo?), ale pred pár mesiacmi sa s ním rozišla. Amsterdam sa jej však zapáčil a tak sa rozhodla ešte zostať. Samozrejme, IT technik, ktorý vymyslel software v jej práci a očividne nemieri nikam inam nie je práve mužom jej snov. Ale je aspoň milá. Ku mne síce iba mierne nad hranicu slušnosti, ale treba sa tešiť aj z maličkostí. 

Keď počas mojich prechádzok po kancelárii narazím na šéfa, usmejem sa naňho a občas silene pokecám. Zo začiatku som mal silné podozrenie, že tam väčšinu času nič nerobí, ale po pár mesiacoch som zistil, že to je naozaj tak. Prechádza sa, v ruke má často šálku s kávou, na ktorej má svoje meno (Ralf- ako pes) a uchlipkáva si z nej zatiaľ čo sa žoviálne spytuje každého ako to dnes ide. Nikdy som ho nevidel robiť viac ako vybehnúť ku klientovi s úsmevom od ucha k uchu, zaviesť ho do zasadačky a tam to už v podstate prenechať jednému z našich dievčat. Keďže väčšina klientov sú muži, je omnoho príhodnejšie keď s nimi zmluvu uzatvára pekná slečna v padnúcich šatoch ako snaživo upravený mladý muž, ktorému už prevísa bachor cez opasok. Jednoduchá psychológia v praxi. Ralf má 35 (oslava bola pekná- všetci sme si dali z punčového koláčika s číslom 35), ženu (čo mu však nebráni v príležitostných avantúrkach s mladými zamestnankyňami), malú dcérku a postupujúcu plešinu. Snaživo si síce robí na hlave prehadzovačku, ale má jediné šťastie, že je dosť vysoký, lebo tie jeho vlasy sú pokrútené už do veľmi zaujímavých tvarov. Je ukážkovým príkladom lenivého človeka, ktorý ale dobre vie čo robí a každý mu v podstate jeho veget závidí. Teda okrem mňa, lebo ja robím hádam ešte menej.

Dnes máme v kanceláriách pokazené kúrenie a hoci je iba október, vonku je poriadna zima. A tak tu všetci sedia pozapínaní vo svojich sakách a usilovne obvolávajú klientov zatiaľ čo do seba lejú čaje, kávy a podaktorí hádam aj niečo silnejšie. Obzvlášť okolo Freda, ktorý sedí pri okne to nejako priveľmi podozrivo rozváňa. Ale k nemu aj tak málokto za celý deň príde, tak nech si chudák dá. Ja by som na jeho mieste robil to isté. Fred je ten človek, ktorý nikdy poriadne nezapadne do kolektívu a nebyť prísneho dodržiavania rozpisu zmien, asi by si nikto ani veľmi nevšimol, keby tu nebol. Pôsobí stále unaveným dojmom a neprejavuje akýkoľvek záujem o nejaké spoločenské vyžitie. Je Holanďan a naša firma je plná ľudí z iných krajín. Zrejme ho táto pozícia veľmi neteší. 

Asi o jedenástej sedím pri svojom počítači a snažím sa na papieri nakresliť nejaký zaujímavý obraz, ale vyliezlo z toho to čo vždy- čarbanica ako v zošite zo základnej školy. Holanďanka je na ICQ momentálne odpojená, pretože musela ísť vo svojom zamestnaní aj niečo robiť. Na ICQ sa objaví jeden kamarát, s ktorým som sa zoznámil tu v Amsterdame. Karol z Poľska. Ten študuje na amsterdamskej univerzite farmaceutickú chémiu. Očividne je to veľmi inteligentný mladík, čo je aj trochu demoralizujúce, lebo ja naňho celkom zjavne nestačím, hoci sa to snažím zakrývať. V praxi to vyzerá asi tak, že sedíme v Coffee Shope a on sa mi tam laicky snaží vysvetliť napríklad ako fungujú kvantitatívne vzťahy medzi štruktúrou a aktivitou liečiv. Chvíľu mi o tom rozpráva a ja len prikyvujem. Môj výraz ma zrejme prezrádza a tak sa Karol obvykle spýta- „Chápeš co to jest?“ Nato mi to vždy vysvetlí znova a zdanlivo jednoduchšie a ja už sa len snažím vyzerať akože tomu naozaj chápem. V poslednej dobe ale od toho našťastie upustil.

Prečítam čo mi Karol píše. „Si tu?“

„Hej.“

„Si v robote, že?“

„Hej.“

„Kam sa pôjdeš najesť na obed?“

„Neviem. Asi si dám len nejaký hamburger.“

„Super. V Istanbule?“

„Hej.“

„Super. Dojdem tam. Musím sa s tebou stretnúť.“

„OK. Ale ja ešte musím ísť potom naspäť do práce.“

„Chatovať na ICQ ako teraz?“

„Hej.“

„Uvidíš. Budeš čumieť. To je vec. OK. Vidíme sa tam o dvanástej.“

„Čau.“

No, som zvedavý čo si dobrák Karol zase našiel za zábavku.

Na obed som sa predieral centrom. Na Amsterdame sa mi páči tá jeho kosmopolitnosť. Priemerný Stredoeurópan ako ja na takéto niečo stále nie je veľmi zvyknutý, ale páči sa mi to. Je svojím spôsobom pekné, keď sa vedia na jednom mieste vedľa seba miesiť úplne rozličné rasy a kultúry. Dýcha to životom.

Takisto ma celkom zaskočilo ako vo veľkom sa tu ľudia preháňajú na bicykloch. Na cestách majú vyhradené vlastné pruhy a nemôžete prejsť ani po jednom z mnohých mostíkov prepájajúcich brehy kanálov, aby ste vedľa neho nevideli hromadu zaparkovaných bicyklov. Holanďania žijú celkom zdravo (najvyšší výškový priemer na svete) a fakt, že sme blízko mora veľmi príjemne občerstvuje vzduch. Pri správnom počasí radosť sa prechádzať. Dnes ani tak nie, keďže je zatiahnuté a vonku je zima. Všetci na uliciach sa len čo najrýchlejšie presúvajú kdekoľvek už majú namierené.

Z kancelárie som odišiel zadným vchodom pri kuchynke o niečo skôr než by som mal, ale vedel som, že si to nikto nevšimne. Trvalo mi asi päť minúť než som dorazil k Istanbulu, čo bol pomerne obľúbený bufet, ktorý viedli dvaja Turci. Klasický fast-food, ale ich hamburgery boli veľké, šťavnaté, chutné, absolútne nezdravé a celkom lacné. Skrátka ideálny obed. Karol tam samozrejme ešte nebol. Kúpil som si hamburger a postavil sa bokom. Neprebehla ani minúta a Karol dorazil. Udychčaný a rozgajdaný. „Servus, Pavjel.“ Karolov vtipný spôsob ako mi komoliť meno.

„Čau. Nemusel si sa sem tak hnať.“

Karol bol prehnutý dopredu a dlaňami sa opieral o stehná. Lapal dych. „Nemusel. Ale toto je skrátka bomba. Neexistuje, aby som sa kľudne pohyboval. Mám len pol hodinu. Poďme.“

Narovná sa a už aj chce ísť iným smerom.

„Kam ideme?“

„Neviem, niekde, kde si môžeme kľudne sadnúť. Poďme do parku.“

„Zbláznil si sa? V tomto počasí? Veď je zima ako prasa.“

„To je fuk. To čo ti poviem ťa zohreje. A odtiaľ to mám aj tak bližšie naspäť do labáku.“

„Čo máš nejaký nový objav?“

Karol sa len veľavýznamne usmeje a súhlasne pokyvuje hlavou akoby počúval hudbu.

Kráčame pomaly smerom k parku a Karol mi začne so značným entuziazmom vykladať čo vlastne je jeho obrovský objav. „Vieš aké máš šťastie, že ma poznáš?“

„Jasne, že viem. Inak by som sa tu s toľkými drogami a ľahkými ženami unudil k smrti.“

„Srandičky. Práve zažívaš obdobie totálnej revolúcie. Nadchádza nová éra.“

„Fakt? Čo ste objavili? Liek na rakovinu?“

„Ts, to je slabota. Počúvaj sem- nápoj lásky.“

Zastavím sa a pozriem sa naňho asi ako by to urobil každý. Karolov seriózne nadšený výraz ma prekvapuje. Očividne to myslí vážne.

„Sranduješ, však?“

„Nie! Bez srandy. Tu ti prisahám na všetko čo mám, že to je tak.“

„Ale no tak. To predsa nie je možné. Veď je to blbosť.“

„Nie je. Vážne neklamem. Bolo mi jasné, že mi to nebudeš chcieť veriť.“

„Tak to si trafil. „Nápoj lásky“? To je ako z nejakého zlého filmu. Lásku predsa nemôžeš dať do fľaše.“

„A prečo by nie?! Veď čo je láska?“

Nuž, to je ťažko zodpovedateľná otázka. Chvíľu rozmýšľam. „Počkaj, ja nie som taký chytrý ako ty. Ale odpoveď zosmoklím.“

Medzičasom dôjdeme do parku. Sarphatipark. Je pomenovaný po nejakom fyzikovi a architektovi menom Sarphati. Omnoho viac toho na wikipedii nepísali a mne to aj celkom stačí. Zahodím papierik od hamburgeru do koša vedľa lavičky pri ktorej sa zastavíme.

„OK. Tu je moja odpoveď- láska je momentálne citové vzplanutie medzi osobami opačného, alebo prípadne aj toho istého pohlavia ak chceš.“ Nezabúdajme, že v Amsterdame je Homomonument, pamätník na počesť ľudí, ktorí boli utláčaní kvôli svojej sexualite.

Karol sa usmieva a krúti hlavou. „Iste, keď to berieš z tejto romantickej a jednoduchej perspektívy, máš pravdu.“ Na takéto narážky na úroveň vášho intelektu si pri Karolovi po chvíli zvykne každý.

„Asi máš lepšie vysvetlenie.“

„Vedeckejšie. Pozri sa, ľudské telo je v podstate jeden veľký zhluk chemikálií. Tak ako fotosyntéza je chemická reakcia, aj láska je chemická reakcia. Našou primárnou úlohou je rozmnožiť sa a zabezpečiť prežitie druhu. No a na to príroda vymyslela lásku, aby nám na chvíľu ošialila zmysly. Aby sme v prítomnosti toho druhého pociťovali niečo čo nás prinúti čo?“

„Súložiť?“

„V podstate hej. Pocítiť potrebu založiť si rodinu, ak to berieš z pohľadu nášho rozmýšľania. Chápeš? Na to je nevyhnutná náklonnosť.“

„A čo fyzická príťažlivosť?“

„Iste, aj to je dôležité, ale akonáhle sa do toho položia city, tak strácaš hlavu viac ako len pri povrchnej príťažlivosti. Problém je, že fyzická príťažlivosť sa nedá vydestilovať. Tá totiž vychádza z komunikácie oko- mozog. To je pomerne ťažko zachytiteľné.  Maximum čo môžeme urobiť je tak umelo meniť vzhľad plastickými operáciami. Upravovať plody zatiaľ nevieme.“ Nato sa rozosmeje. Farmaceuticko-chemický humor.

„Takže mi chceš vážne povedať, že ste našli spôsob ako vylúhovať lásku?“

„Presne tak. Pozri sa. Keď sa ti niekto naozaj zapáči, tvoj mozog dá nadľadvinám pokyn, aby začali produkovať adrenalín. Následne sa uvoľňuje fenyletylamín, čo je hormón ktorý vyvoláva podobnú eufóriu ako amfetamín. Čistá chémia.“

„Toto hovoríš aj babám na rande?“

„Ďalej sa uvoľňujú dopamín, ktorý zlepšuje náladu a nonadrenalín, ktorý posiluje prenos vzruchov do mozgu. Jasné?“

„Úplne. Sám by som to nepovedal lepšie.“ Ale pravda je taká, že Karol mi to očividne vysvetľuje najjednoduchšie ako vie.

Ale stále nechápem o čo poriadne ide, tak musím otravovať ďalej. „No počkaj a čo ste s týmito vecami spravili vy?“

„Ten fenyletylamín, o ktorom som hovoril, vyvoláva u človeka závislosť. Ak ho nemáš, neješ, nespíš, nepracuješ. Ľudovo sa tomu môže povedať, že máš porozchodovú depku.“

„Takže takto to je. Fenyletylimín za to môže.“

„Etylamín. To je fuk. No a táto látka sa vylučuje zakaždým keď sme v prítomnosti milovanej osoby. Postupne sa jej vylučovanie znižuje a nahrádza ho iný hormón- endorfín. Tí ľudia, ktorí to nevedia sú následne prekvapení z vyprchania vlastnej lásky a rozchádzajú sa.“

„Myslíš tých zopár miliárd, ktorým tento zjavný fakt unikol?“

„Vtipkuješ, ale je to tak. No a nám sa podarilo tento hormón vydestilovať a takpovediac napchať do fľaše.“

„Ako ste to urobili?“

„Noooo. To je trošku komplikované. Na to, aby sme ten hormón dostali sme potrebovali živý testovací subjekt, ktorý by nám ho mohol poskytnúť.“

„Hádam, že asi ste si nerozvešali inzeráty po internátoch?“

„To by bolo priveľmi nápadné. Ale bolo by to zaujímavé- hľadá sa dobrovoľník/-čka, ktorý sa zamiluje do člena nášho týmu a poskytne nám fenyletylamín, ktorý ich láska prinesie.“

„Myslím, že niekto by sa určite ozval.“

Pozriem sa na hodinky. Už by som mal pomaly ísť aj naspäť do práce. Ale takúto konverzáciu neopustím. „A ako ste to spravili?“

„Nuž, ja som sa obetoval.“

„Čo by si nespravil pre vedu však?“

„Zbalil som jedno dievča. Zistili sme, že u žien aj u mužov sa fenyletylamín najviac vylučuje pri sexe.“

„Mohol si kľudne zavolať aj mňa. Rád by som sa do výskumu zapojil.“ Karol mal pravdu, pri tejto konverzácii mi nepríjemne počasie úplne vyšumelo z hlavy.

„Ale nie pri hocakom. Trvalo nám hodnú chvíľu než sme to zistili. Fenyletylamín sa najľahšie dostane zo zamilovanej ženy, ktorá je takpovediac v kulminácii svojej zamilovanosti.“

„To znamená?“

„To znamená, že ju absolútne opantáš tými najprevarenejšími romantickými trikmi. Takže to chce darček, výlet do nejakého zaujímavého prostredia, večeru ako z filmu a potom sex.“

„Ty svoju profesiu berieš skutočne seriózne. A čo konkrétne si spravil?“

„Nuž, ja nie som až tak bohatý, aby som mohol čarovať. Takže som jej na narodeniny priniesol peknú kytičku, ručne šitý náramok z jej obľúbených farieb, následne ju odviezol za mesto, tam prichystal piknik s exotickými jedlami, od kamaráta si požičal ďalekohľad, ukázal jej nejaké hviezdy a zakončil to súhvezdím s jej menom, o ktorom som povedal, že ho mám spomedzi hviezd najradšej. No a stan bol nablízku.“

„To nemyslíš vážne. Čítaš snáď červenú knižnicu? To predsa nemohlo fungovať. Koho si to tam mal preboha?“

„Meno ti nepoviem. Ale bolo to také naivné dievča, ktoré po prvý krát vyliezlo mimo rodnú dedinu a nebol problém ju opantať.“

„To je hádam aj trochu svinstvo, nie?“

„Nuž, na oltár vedy občas treba priniesť obete. Nie?“

„Ja ti neviem. Ste spolu?“

„Nie. Mne sa nejako extra nepáčila, tak som potom zariadil rozchod. Ale môžem ti povedať, že bola síce sklamaná, ale spokojná, že odišla. A získala celkom cennú lekciu, o ktorej nikto nemôže povedať, že sa jej nehodí. Hoci aj proti jej vôli.“

„Tá tvoja chladná, neomylná logika ma niekedy desí. No nič. A ako si to z nej dostal prosím ťa?“

„To ti radšej nepoviem. Začal by si mnou opovrhovať. Ale vedz, že to nebolo bolestivé.“

„To znie teda vážne dobre. Prečo mi to nepovieš?“

„Skrátka ten proces je pre priemerného človeka trošku šokujúci. Znie totiž škaredo, ale to je vážne len zdanie. Raz ti to vysvetlím, dobre?“

„Tak tento sľub si zapamätám. A ako rýchlo ten tvoj elixír zaberá?“ Ani sa mi nechce veriť, že pred hodinou som sedel vo svojom kancli a teraz tu už úplne v pohode diskutujem o pravdepodobne najšialenejšom objave za posledný milión rokov.

„To je na tom najlepšie- malo by to zabrať hneď. Nemusíš vôbec čakať- je to hotové rýchlo ako sáčková polievka. No a teraz nastal čas, aby to vyskúšal nejaký nezávislý subjekt. Niekto z vonku. Je ti jasné o čo mi ide, nie?“

„Hádam len nechceš, aby som to urobil ja?“

„Jasne. Teba poznám síce len chvíľu, ale verím ti viac ako komukoľvek inému. To myslím vážne. Viem, že ma nepodrazíš. A viem aj prečo by si to spravil.“

„Ale ba. Prečo?“

„Tá španielska kočka z tvojej práce. Maria.“

„V žiadnom prípade. To by som jej nespravil.“ Ale samozrejme mi tá myšlienka okamžite vŕta hlavou.

„Pozri sa.“ Karol z vrecka vyberie malú ampulku. Vo vnútri je priezračná tekutina. Vyzerá to ako zadarmo pribalená vzorka voňavky v nejakom časopise. „Táto dávka by mala fungovať iba pár týždňov. Potom to vyprchá. A Maria už za sebou podľa všetkého niečo má, takže ťa spokojne odkopne ako špinavú handru.“

„Vyzerá to čím ďalej, tým lepšie. Chceš zo mňa spraviť citovú trosku?“

„Pavjel, mám ťa rád, ale povedzme si na rovinu- nemáš u nej šancu. Môj vynález je práve pre ľudí ako ty. Nestálo by to za to, užiť si s ňou krásnych pár týždňov? Dopredu vieš ako to dopadne, tak sa tým nemusíš stresovať. A po dlhomesačnej abstinencii ti taký fajn zaľúbený mesiac bodne nie?“

„Ale bude to len trik. Nebude to naozaj.“

„To máš predsa jedno. Výsledok je ten istý. Keby si ju zobral do baru a namotal na nejaké reči o jej očiach a hral by si tam romantika, to by bolo lepšie? Vravím ti, nedaj sa dlho presviedčať.“ Karol sa pozrie na hodinky. „OK. Musím ísť naspäť do labáku.“ Strčí mi ampulku do ruky. „Pozri sa. Chvíľu si ju nechaj. Inú teraz nemám a hoci si môj kamarát, na druhú by si si musel počkať mimoriadne dlho. Pochop, toto nie je sranda! Toto je objav storočia! Oproti mne je aj Albert Einstein len učiteľ fyziky na pomocnej škole. Premysli si to. Ja už fakt musím ísť. Maj sa.“

Nezmôžem sa na pozdrav. Moje moralistické ja mi káže hodiť tú ampulku o zem, ale moja zvedavosť mi nedá.

Keď sa vrátim do kancelárie, mám žalúdok stiahnutý ako keby som pašoval v ruksaku dve kilá heroínu cez thajské letisko. Ihneď mi oči zabehnú k Marii, ktorá sedí pri svojom stole. Akurát si kýchne a následne si začne siakať nos. Vypnuté kúrenie v priebehu celého dňa očividne urobilo svoje.

Sadnem si k svojmu počítaču a v podstate len bezcieľne pozerám do obrazovky. Ampulku celý čas omieľam v ruke. Plán, ktorý ma napadol sa snažím zavrhnúť, ale jeho jednoduchosť a príhodnosť je taká silná, že si neviem pomôcť. Cítim sa ako vo kreslenom filme kde hlavnej postave sedia na pleciach anjel a diabol a snažia sa ju zlanáriť na svoju stranu. Pozriem sa na hodinky. Sú tri. Za hodinu končíme. Ale mi ten čas uteká. Pri tomto uvedomení diablikov hlas na mojom pleci zosilnie. No a keď si Maria znova nahlas kýchne, anjel sa vyparí ako dym.

Nenápadne sa idem poprechádzať po kancelárii. Pozerám sa ostatným cez plecia a občas sa spýtam či s niečím nepotrebujú helfnúť. Dobre viem, že povedia nie. Keby povedali áno, musel by som ich odbiť. Keď som pri Marii, silene si kýchnem. Musím úprimne povedať, že som odviedol dobrú prácu- znelo to celkom schopne. Začnem smrkať a poklepem ju po pleci.

„Nemáš náhodou vreckovku?“

„Jasne.“ Podá mi jednu zo svojho balíčka. Naoko si vyfúkam nos.

„Je tu strašná zima. Ešte prechladnem.“ Áno, presne tak. Úplne lacná konverzácia o niečom o čom je vopred jasná reakcia. Diablik na mojom pleci sa uškŕňa od ucha k uchu.

„Ani nehovor. Ja už som prechladla. A môžem celý víkend preležať v posteli.“

„Asi si pôjdem do kuchynky spraviť čaj. To celkom dobre padne. Spravím aj tebe?“ Diablik na mojom pleci kričí, spieva a tancuje.

„Jasné. Ďakujem. To by si bol zlatý.“

Odídem do kuchynky a pripravujem čaj. Ruky sa mi pritom trasú. Keď sa lúhuje, tak pozerám na hodinky a odrátavam každú jednu sekundu dovtedy než ubehnú na krabičke predpísané štyri minúty. Vydržím tri.

Keď vyberám ampulku, obzerám sa naokolo seba ako keby som chcel práve prezidentovi do kávy vysypať kyanid. Cítim sa dosť spiklenecky, ale priznávam, že svedomie ma zatiaľ nehryzie. Vidina Marie v mojom náručí (a v mojej posteli) a nefalšovaná zvedavosť čo to urobí ma ženú ďalej. Trochu ma prekvapuje ako rýchlo som zmenil názor. Čas ma však tlačí a tak úvahy nechávam bokom. Vylejem jej tú tekutinu do čaju. Opticky sa s nápojom nič nestane. Privoniam k čaju- žiadna zmena vône. Karol, si macher.

Vrátim sa k Marii a položím jej šálku na stôl. V ruke mám svoju, aby som vyzeral nenápadne. „Nech sa páči. Jeden čaj.“ Moja „nenútená“ žoviálnosť je skutočne odporná.

Maria si šálku zoberie a pofúka čaj, z ktorého sa stále parí. Do čerta. To ma mohlo napadnúť.

„Myslím, že najlepšie je to vypiť čo najteplejšie.“ Áno, pôjdem do pekla.

„Ešte je to príliš horúce.“ Trošku si odchlipne, ale málo. Sledujem ju pritom s takým záujmom, že si to všimne.

„Deje sa niečo?“

„Čo? Nie, nie. Len chcem vedieť ako ti bude chutiť. Či som ho priveľmi neocukril alebo tak.“ To vyznelo určite veľmi vierohodne. „Aj tak nemám čo robiť. V piatok? Už len čakám kedy pôjdeme domov.“

„Hej, hej. Koľko ešte zostáva?“ Super, ideme ďalej.

„Ešte asi pol hodina. To už hádam dáko vydržíš. Akurát, aby si si vypila ten čaj.“ Bože, čo to trepem za blbosti?

„Ešte by som mala do konca aspoň jednému zavolať.“

„Jasné, v pohode.“ Poodídem a tvárim sa, že sa pozerám z okna. Vypijem svoj čaj. Maria telefonuje nejakému klientovi. Keď ukončí hovor, sledujem čo sa stane.

„Hej, Paul!“

Napi sa, napi sa.

„Paul!!“

No tak, no tak.

„PAUL!!“ Aj Maria sa pozrie mojím smerom a to ma vytrhne. To je Fred. To snáď nie. Čo chce?

„Áno?!“

„Si hluchý alebo čo?!“ Vyzerá to, že sa v priebehu posledných hodín už poriadne posilnil.

„Nie, nie. Čo potrebuješ?“ Kútikom oka sledujem Mariu.

„Nejako sa mi to tu zaseklo, alebo čo.“ Bomba. Opitý Fred zase niečo pokašľal a ja mu to môžem ísť opravovať.

„Veď kašli na to. Za chvíľu končíme.“

„Kašli na to?! Kašli na to?! A čo ak sa mi tam potom neuložia hovory, uzavreté zmluvy a tak?!“ Je opitý. Nemá zmysel s ním diskutovať.

„Počkaj, hneď ti pomôžem.“ Idem okolo Marie. Stále čaj nevypila. Zase sa pokúša niekomu volať. Zrazu je workoholička alebo čo?

Fred sedí na opačnom konci celej miestnosti od Marie, takže sa mu snažím pomôcť ako najrýchlejšie viem.

„Čo sa stalo?“

„Aha. Kurzor mi funguje, ale keď kliknem na „next call“, nič sa nestane.“

„A to si nevieš reštartovať počítač?“

„Viem, ale čo ak tam nebudem mať uložené tie veci?“

„Ukáž to sem.“

Zohnem sa nad počítač. Trvá mi asi tri minúty, kým mu to znova rozbehnem. To snáď nie je pravda. Keď sa narovnám a chystám sa utekať naspäť k Marii, obleje ma studený pot.

Stojí pri nej Ralf a veselo s ňou vtipkuje. Nie. To nemôže byť pravda. Dobehnem k jej stolu. Dychčím. Obaja sa na mňa spýtavo pozrú.

„Už si...už si vypila ten čaj?“ Maria sa zachichoce a pozrie sa na Ralfa a potom späť na mňa.

„Hej.“

Dostávam infarkt. „A...a...chutil ti?“

„Ale hej. Ďakujem.“

Ralf sa na mňa pozrie. „Tebe na tom čaji nejako záleží? Chceš zaň snáď zvýšiť plat?“

Nato sa Maria rozosmeje a pozerá sa po Ralfovi pohľadom, ktorý neklame. To nie je fér. „To sa ti podarilo. Možno chce zvýšiť plat.“ Nie, nie a nie! To sa mu teda nepodarilo. Preboha, ona sa smeje na jeho beštiálne zlých vtipoch.

„Ha! To by musel urobiť iné veci!“

„Áno a aké?“

„Aj ty chceš zvýšiť plat?“

Maria sa naňho pozrie s tak nefalšovane zamilovaným a chtivým pohľadom, že ma skoro rozdrapí.

„Tak keď mi povieš ako, tak urobím čo bude v mojich silách.“

Ralf to samozrejme neprehliadne. „Uvidíme čo sa dá robiť. Pre šikovné mladé dievčatá vždy niečo nájdem.“

Maria sa zase rozosmeje a ešte sa aj pohrá s vlasmi. Odchádzam. Sadnem si k svojmu počítaču a mám čo robiť, aby som monitor nevyhodil cez okno. Hnusný ožran Fred. Dúfam, že dostane cyrhózu pečene.

Na ICQ mi zabliká obáločka od Holanďanky. „Už som späť. Ako to ide?“

„Vynikajúco. Lepšie by to už nemohlo byť.“