Medzierka

...

Dobrý deň!“ pozdravila elegantná dáma a očami si premerala miestnosť.
„Dobrý deň, čo to bude?“ spýtal sa Jerguš a naširoko sa usmial.  Robieval to vždy keď sa v obchode objavil niekto nový.  Akoby chcel každého privítať, ukážkou svojho výstavného chrupu. Najväčšiu pozornosť pútala, priam obrovská medzera medzi zubami. Bola taká veľká, že cez ňu bolo vidieť až do Jergušových útrob. Pokojne by sa dala používať ako priezor do dverí . Práve tá medzera bola ich rodinným znakom. Vo svojom malom obchodíku, ktorý zdedil po otcovi a jeho otec po svojom otcovi mal na stene povesené rodinné fotografie. Bola to priam ukážka obrovských medzier. Príroda sa s týmto rodom dokonale zahrala a dokázala aké silné môžu byť gény.  Na prvej  fotografii bol jeho dedo Jerguš prvý, oblečený v akejsi vojenskej uniforme s obrovskou medzerou medzi zubami. Potom nasledoval jeho otec Jerguš druhý odetý v saku a s podobnou medzerou. Na tretej fotografii bol konečne on Jerguš tretí v pracovnej košeli no s o to väčším úsmevom a medzerou. Napokon na samom konci bola fotografia malého chlapca. Mal na sebe farebný námornícky oblečok a namiesto úsmevu mal na tvári akýsi kyslý úškleb. Spod malých úst mu vyčnievala veľká medzera.

Mladý Jerguš od malička nenávidel tú ozrutnú medzeru. Spolužiaci sa ma vysmievali a začali ho volať slamka. Stalo sa to keď raz pil limonádu cez slamku, tá sa mu nešťastne zasekla do tej obrej medzery a nie a nie ju odtiaľ vytiahnuť. A tak chodil Jerguš po celej škole so slamkou trčiacou z úst.  Všetci sa mu smiali a ukazovali si na ňho prstom. On len smutne pobehoval po škole a so slamky mu vytekali sliny.
„Aha slamka, slamka!“ pokrikovali na neho. So slzami v očiach vybehol zo školy a už sa tam nechcel vrátiť.  Od tej chvíle tú medzeru z duše nenávidel. Darmo mu otec vysvetľoval aký význam má medzera pre ich rod. Že je to ich rodinný klenot ktorý sa dedí z generácie na generáciu. Jerguš len premýšľal ako sa jej čo najskôr zbaviť.
„Pozri Jerguš!“ začal s vážnou tvárou otec, „táto naša medzera ku mne priviedla tvoju matku!“
„Otec to si robíš srandu, ako mohla taká odporná medzera niekoho prilákať?“ krútil Jerguš hlavou.
„Vari si nepočul, že medzera je pre ženy atraktívna?“ vysvetľoval otec.
„Tak to som teda nepočul!“ pochyboval mladý.
„Čo myslíš prečo boli tvoja prababka, babka a matka také krásne?“
„Tak to netuším, že by boli slepé?“ 
„Lebo sa im páčili naše medzery, veď aj ty na to raz prídeš a spomenieš si na moje slová!“
„No tak to teda nehrozí mne sa akurát každý posmieva, nenávidím tú medzeru!“ zvolal Jerguš a vybehol von.

Keď mal Jerguš dvadsať rokov stretol sa s Lenkou. Predávala v kvetinárstve kúsok od nich,  jej oči boli nádherne modré ako obloha. Ihneď sa do nich zahľadel a ku podivu aj ona do neho. Vôbec jej nevadila tá obrovská medzera, ba práve naopak  pripadala jej sexi. O rok na to bola svadba zišli sa tam všetci tí medzerania. Bol tam Jergušov dedo aj otec a spokojne si tam všetci medzerili. Bola to veľmi bujará oslava. A keď Jergušovi jeho otec blahoželal, pripomenul mu ten starý rozhovor o ich rodinnej medzere. Jerguš sa tomu len zasmial a predstieral, že mu dáva za pravdu, no skutočnosť bola úplne iná. Stále ho to vnútorne zožieralo a stále rovnako tú medzeru nenávidel.

Po piatich rokoch spolužitia s Lenkou sa mu narodila dcéra. Veľmi sa jej potešil no jeho otca to prekvapilo. Nechápal ako to, že jeho syn nemá syna. A keď malej narástli zúbky boli všetci v šoku. Nemala medzi nimi žiadnu medzierku. Jerguš starší sa šiel z ľútosti opiť. Veľmi ťažko znášal prerušenie rodinného dedičstva. Za to Jerguš mladší sa z toho nesmierne tešil. Bol rád, že aspoň jeho dcérka nemusí niesť ten rodinný kríž. Vtedy mu hlavou preletel nápad.
Objednal sa o svojho zubára. Keď odtiaľ vyšiel, prestal sa usmievať. Všetci sa čudovali čo sa mu to stalo, prečo tak náhle zmizol úsmev z jeho tváre. Len jeho žena vedela čo sa deje. O pol roka, keď mala dcéra narodeniny  a zišla sa tam celá tá medzerná rodina vtedy sa to stalo.
Jerguš sa pri pohľade na dcéru usmial a všetci prítomní zrazu zhíkli. Z úst mu trčalo niekoľko drôtov ktoré mal omotané okolo zubov. Zakrývali tak jeho ozrutnú medzeru.
„Preboha čo si sa zbláznil?“ kričal na neho otec.
„Nie, nezbláznil len sa zbavujem toho prekliatia!“ odpovedal pokojne.
„Si hlupák, šliapeš si po šťastí!“ povedal otec a odišiel.
O pol roka šiel Jerguš k zubárovi. Konečne mal prísť deň D, mali mu zložiť zo zubov tie rovnátka. Jerguš sa už nemohol dočkať, tešil sa ako malý chlapec ktorý čaká na darčeky. Konečne  prišiel domov a  hneď utekal pred zrkadlo. Keď uvidel svoj chrup bol so sebou nesmierne spokojný. Vytešoval sa ako malý a na všetky strany rozdával ten bezmedzerný úsmev.

O päť rokov ho opustila žena kvôli inému. Nechápal čo sa stalo ako je to možné, prečo sa to stalo práve jemu. Vtedy ho navštívil otec.
„Varoval som Ťa, že si zničíš  šťastie!“ vravel mu otec.
„Ale pre mňa to bolo prekliatie a nie šťastie, chápeš to!“ bránil sa Jerguš.
„Aj prekliatie môže niekedy znamenať šťastie!“ odvetil otec a odišiel.

Jergušovi nezostalo nič iné, len pripustiť že na tej medzere predsa len niečo bude!
 

---