rozprávka tretia

Bola streda, štvrtok, piatok, každopádne nie 10-teho. 10-teho totiž chodí panipoštárka a roznáša dôchodky. A dnes panipoštárka neprišla, takže 10-teho nebolo. To vedela stará žena určite. Vedela to, keď vešala prádlo, umývala jediné dva čisté poháre, ktoré ešte nerozbila a čakala na smrť. Popri čakaní si sadla. Chvíľu masturbovala, potom si pozrela reprízu Ružovej záhrady, alebo predtým, asi predtým, no panipoštárka stále neprišla. Chodila v zásade 10-teho. Ibaže, by bol 10-teho víkend. Vtedy 10 nechodila a chodila v iné dni. Takže si stará žena nikdy nebola istá, kedy toho 10-teho vlastne je. A to je veľmi ubíjajúce. Stará žena vstala z kresla do izby a sama sebe povedala.

Je to veľmi ubíjajúce.

Masturbovať sa jej už nechcelo. Ešte by sa mohla pridať k Jehovistom, uvažovala. Bol deň a bolo ráno. Slnko treslo slnečný lúč o stenu presne o 7:04 hod. Kvôli posunu na zimný čas mu to trvalo značnú časť rána. Vzdialenosť Slnka ako hviezdy od Zeme ako šutra sa pohybovala v blízkosti afélia and to je matematicky vzaté asi 152 krát 10 na šiestu kilometra and to je teda dosť. Stará žena sa neskutočne nudila.

Možno by som ešte mohla napísať knihu.  Povedala si po tom, ako nápad s Jehovistami zavrhla. Boli by to moje memoáre. Usmiala sa. Chvíľu sa ešte usmievala do blba, kým s tým neprestala. Alebo by to mohla byť knižka o mojom súčasnom utrpení. Depresívny štýl je veľmi v kurze v tejto dobe. Hmm, hmmm.  Kedysi bola stará žena učiteľkou slovenského jazyka. Prečítala veľa kníh. Vedela veľa o vetnej skladbe. Vedela aj o depresívnom štýle. Nie. Zavrhla knižku o súčasnom utrpení. Ktorý blázon by dokázal vymyslieť viac ako 10 strán o jednej starej žene zavretej v jednej jedinej  zbe. Dej by bol príliš statický. Bez zápletky, alebo happy-endu. Musia to byť memoáre. Áno, áno. memoáre. To bude dobré. Ožila. Našla nejaké pero. Zo spodného šuplíka komody vytiahla starý zošit. Navarila si kopec čaja.  Narodila som sa...

Začala. Po pol stránke textu pol stránku preškrtla, napísala kapitálkami HOVADINA a vytrhla kompletnú stránku s textom zo zošita.

Kedysi...

Začala druhý krát. Vydržala približne o jednu vetu menej. Zúrivo to preškrtla. Tri krát naprieč, do kríža a ešte zopár čiar vertikálne. Hovadina už nepísala.

Zo spodného poschodia sa ozýval nejaký zvuk. Bolo to čosi ako ťuk – ťuk no trocha tenšie asi sa to možno skôr podobalo na  tik – tik. Dlhé a pomalé a nepravidelné tik – tik,  tik - tik. A hodiny to neboli. Kto sa tu má v takýchto podmienkach sústrediť? Zakričala. Ale potom ju to prešlo (pretože stará žena bola v podstate za vyrušenie rada a hrala tým výkrikom iba komédiu) a priam až z detskej zvedavosti a roztopašnosti ladne ako motýľ priletela do kuchyne a vzala jeden z dvoch pohárov, ktoré mala a pritisla si ucho o sklo a sklo o dlážku. Dalo by sa povedať, že použila pohár ako primitívny reproduktor založený na princípe rozkmitania určitého materiálu s vhodnou hustotou akustickými vlnami. Babke sa vyhrnula sukňa a spadla jej cez hlavu. Tik tik. Roztriasli sa jej kolená. Tik. (Slnko stále blízko aféliu). Tik- tik. Tik – tik. Rozpadol sa jej účes a rozmazal mejkap. Strašný pohľad.  Bola tam prikrčená v polohe ako embrya neskutočne dlho. Bolela ju hlava z toho, ako sa snažila identifikovať ten zvuk. Krátko po poludní, steny biele, hranatá vec.Veľmi veľmi dlho.  Od únavy jej po piatich hodinách spadla hlava a rozbila dlážku. Teda.

Z jednej strany je dlážka dlážkou z druhej strany sa dlážka prestane správať ako dlážka a stane sa stropom. Toto je tá najzvláštnejšia vec na svete. Dokonalý protiklad. Občas nad týmto úkazom v tichu uvažujem. Napĺňa ma to neskutočným údivom. Tá diera spojila dlážku so stropom svojim prázdnom. De facto to nebolo nič veľké. Bola to iba celkom malá diera, tak na jednu 10 – korunáčku – t.jest priemer 24,5 mm – presne. Musíte rátať s nízkou toleranciou rozmerov u peňažnej meny – je to dôležité napr., keď to chcete zneužiť a vydolovať coca-colu z tých obludných automatov. Cez dieru bolo vidieť dole. Bolo tam svetlo. A svetlo bolo žlté s prímesou oranžovej vlnovej dĺžky. Ale  stará žena bola duchom mimo.

Ako jej spadla hlava rozbila pritom pohár. Bol to jeden z dvoch pohárov, ktoré mala. Ako budem teraz príjmať návštevy? Pýtala sa. Ak niekto príde, čo s ním?... usadím ho. A nebudem mu môcť dať ani pohár vody. Pomyslela si. Ani čaj, ani kávu, ani vodu. Zopakovala. Budeme tu sedieť a pozerať na seba a nebudeme si mať čo povedať. Pretože nebudeme mať pohár.  Bola to strašná predstava. Stará žena šalela. Behala v kruhu okolo diery a pohára a trhala si vlasy a plakala a trhala si vlasy.. Z nižšieho poschodia sa neustále ozývalo tik-tik. Bol to bezútešný okamih. Patril k inému spôsobu večnosti. Stará žena nemala návštevu v svojom byte už 25 rokov. Bolo to bezútešné. Zajtra mohlo byť 10 – teho. Bláznivý. Bláznivý nápad s knihou. Trhala si vlasy a zošit. Bezútešné. Tým pohárom sa rozbilo viac ako sklo. Šlo o nádej. O jednu ženu v jednom byte. O jej sny. Šlo o nádej.