Smútok

Pomalým tempom pokazeného nugátového závinu, cez artérie môjho šialenstva, cez ticho hučiace s prázdnoty, sťa príval dravých vĺn vychádzajúcich s morského dna. Vkráda sa cez očné buľvy – cez viečka, cez zavreté dvere na desať zámkov. Pomaly ! Priamym smerom – priamo do neba, obrazným spôsobom povedané priamo – do centra ukrytého v šedej prázdnote mozgového centra. Ešte pár minút – pár zostávajúcich milimetrov a potom........, len explózia a ničota.

---