Vox humana

Plánuje vraždu. Poliatie kyselinou by bol dosť dobrý spôsob, ale ich plastová vaňa by to neprežila, načo ničiť takú skvelú vaňu? Chcelo by to niečo veľkolepé. Čo tak slávnostné autodafé? Čo tak rozštvrtiť ho a vyhádzať po kúsku z balkóna? Uf, vydýchne si, to by bolo veľa roboty.

Mária je jednoducho Mária. Nie ako tá prvá telenovela, čo ju v telke očumovali tri štvrtiny Slovenska. Je to proste erdegbaba. Všetko porieši hneď, žiadne ohľady. Ktokoľvek ju pozná, kývne hlavou. „Á, Mariška..“.

Marča má sto kíl, jej muž 60. A chce ho zabiť. Nielen vtedy, keď s ním súloží a on nemôže poriadne dýchať. Teraz ho chce zabiť kvôli inej žene.

 „Oštinoha jedna vypĺznutá, tak on si našiel frajerku! Ja mu vyváram, periem, dávam svoje telo (na tvári jej naskočí jemný rumenec), kedykoľvek sa mu zachce, a on si nájde nejakú mladú suku,“ štekavým hlasom vykladá susede.

„Marienka, Majuška,“ kľačí pred ňou, „veďže maj zľutovania, nič z toho nie je pravda, to si len zle videla, zle si si domyslela, moja draháááá.“

„Ja som vás videla na vlastné oči, ty chruňo posratý, ty hajzel! Na vlastných prsiach som si hada odkojila!“ reve mohutným tenorom chvíľami preskakujúcim do sopránu a natriasa si airbagy.

 Panelákové priečky sa rozdrnčia a susedia lepia uši k stene. Paráda, ďalšia šou. Lepšie ako Big Brother.

 „Mariška, láska moja milovaná jediná, to nebolo tak, ako to vyzeralo. Ona prišla za tebou, priniesla ti kozmetiku, aby si bola ešte krajšia, a mne prišlo zle od srdca, tak mi chcela pomôcť, len som jej  spravil kávu, vraj nech na teba počká, no a... potom si prišla ty a začala si zúriť ako parná lokomotíva. Jáj, Marienka, nie!“

„Rozbolelo ťa srdce, hej? Tak srdce? Veď ja zariadim, aby ťa už nemalo čo bolieť!“ gága ako postrelená hus. Vlastne skôr divá sviňa.

 Susedia za priečkou sa uchechtávajú. Tak mu treba, keď nevie podvádzať a nakvartíruje sa s frajerkou priamo domov.

Na druhej strane vzdychá poškvrnené šesťdesiatkilové mláďa a jednoduchá Mária sa mračí na zachmúrenú oblohu. Však ona ho naučí vodiť si domov frajerky! Však on ešte dostane chuť na Marišku!

V ten deň ho z popoludňajšieho spánku vyrušil zvonček na dverách. Pripomenul mu rozprávky, ktoré mu mama v detstve nikdy nerozprávala. Býval dobré dieťa. Občas dostal od svojej veľkej mamy po papuli, ale vždy si to naozaj zaslúžil. Nejasne tušil, že rozprávka by sa zvoncom mala vlastne mala končiť, ale keď otvoril dvere, vedel, že iba začína.

„Dobrý deň, priniesla som kozmetiku pre pani Majku,“ zahrkútalo stvorenie pri dverách.  Zalapal po dychu. Ak ona zdrobneninou oslovila jeho stokilovú krutú samicu, ako má osloviť on toto krehké dieťa? Sánka mu padla o poznanie nižšie a okamžite začal premýšľať, či existuje láska na prvý pohľad. Maja mu vždy tvrdila že áno, že ona ho chcela hneď, ako ho prvýkrát uvidela, ale on dobre vedel, že si ho predstavila  prepečeného na slaninke a obliateho chutnou omáčkou.

Mariša. Ako strašne ho týra už len svojou prítomnosťou. Ale má veľký byt, auto a slušné konto, a on, odkedy ho mama vyhodila z bytu, len holú riť. Dal sa teda ukecať, pri sexe zatvára oči a predstavuje si mladú mamičku z vedľajšieho vchodu. Celý rok manželstva  sa snaží robiť jej poslušného otroka. Ale teraz toto.

Pohľad na dievča vo dverách v ňom rozozvučal zvony hlboko skrytej gotickej katedrály. Je zrazu v šiestom nebi, cez farebné vitráže v ňom preniká slnko a on má silnú chuť preniknúť hlboko to tohto anjelského stvorenia a ukryť sa tam pred zlým svetom. Vlastne ešte predtým okolo neho preletel malý vypasený  Amor, namieril a ...

„Au,“ zbledol Jožo a chytil sa rukou za srdce.

„Čo vám je?“ priskočila k nemu slečna, čím prekonala ich posvätný domáci prah.

 „Prach si a na prach sa obrátiš,“ šepkalo niečo v Jožovi. Ale cesta späť bol už iba Remarquov román, ktorý nikdy nečítal. Ešte nikdy tam nemal inú ženu okrem švagrinej, ktorá bola ešte  horšia fúria ako jeho žena.

 Dievča ho podoprelo a chrámová hudba sa mu začala nezadržateľne šíriť po celom tele. Nejaký vox humana, tak akosi sa ten orgánový register volal.

„Ach, prepáčte, mávam mierne srdcové arytmie. Stáva sa mi to vždy, keď natrafím na skvelého človeka.“

A potom už len  Jozefínka sem - Jozefínka tam (vysvitlo, že aj mená majú rovnaké – rana osudu), usadil ju do kresla, uvaril kávu, krúžil okolo nej ako čmeliak s pevným žihadlom, pustil jej hudbu, nalial pohárik, počúval ju, nepočúval ju, kľačal je pri nohách, stál, dotkol sa jej nežnej rúčky, siahol na uzáver podprsenky zabudnúc na čas a hroziace nebezpečenstvo, a keďže to celé nebola rozprávka, ale riadne zle načasovaná bomba, Jozefínka sa ešte stihla preplaziť cez rozkročené nohy pani Majky, ktorá svojim telom zatarasila dvere, ale Jozef...

...plánuje vraždu. Konečne po dlhom čase dostal chuť na marišku. S chuťou si z nej poťahuje a premýšľa. Poliatie kyselinou by bol dosť dobrý spôsob, ale ich plastová vaňa by to neprežila, načo ničiť takú skvelú vaňu? Kde by sa potom s Jozefínkou kúpali?