Dážď

Kvapky padajú na tvoje okno,

stojíš bezhybne, akoby si bola jednou z nich,

splývaš v daždi,

premočená sa leskneš

a tie tóny čo mi hrajú v hlave,

bez teba nepoznám ich verš,

ako keby sa slnko dnes objavilo len na okamih,

na oblohe oblaky, také čo mi Ťa núkajú upršanú,

a Ty nie si so mnou,

bez teba sám s predstavami, len tak si prším,

myslím na tie mokré šaty ako ťa objali celú ,

a bez teba píšem báseň o daždi

a vo mne píše dážď báseň

Chytím sa tvojho portrétu,

a v olejomaľbe ho rozpijem slzami

a dážď mi povie,

ako som Ťa veľmi ľúbil a ako mi veľmi chýbaš,

aj kruhy rozbijem v mláke plnej sĺz

a dážď mi povie...povie, čo už dávno viem.

V mokrých šatách chlad zohrejem ,

city hrejú, skryté pod mokrou pokožkou,

a srdce si hrá tú upršanú melódiu,

ja počúvam tú hru na bicie.

A oči zase nedokážem oklamať,

tak ako predstavy, ktoré sú ako skutočné,

keď prší.