Memento mori

Vojtech Polák. Štyridsaťdvaročný krčmár, ktorý drhne pivom oliate stoly vo svojej krčme. Zákazníci poodchádzali, stoličky sú vyložené, popolníky a podlaha čisté. Otvorené okná vnášajú dovnútra čistý vzduch. Cigaretový dym, zápach vývratkov a pot opilcov sa pomaly vytráca. Ručičky na nástenných hodinách ukazujú trištvrte na jednu.

Krčmár utiera posledný stôl. Myšlienkami je vo Vysokých Tatrách. Na svojej vysnívanej dovolenke. Lyžuje, užíva si čerstvý horský vzduch. Nevie sa vynadívať na krásne končiare vysokých štítov, obdivuje zamrznuté plesá. Nádhera. Raz tam zájde. Raz určite.

Dvere do krčmy sa z ničoho nič prudko otvoria. Vojtech sa preľakne. Myslí si, že ich vyvalil prudký vietor, ktorý sa celý deň a noc preháňa po uliciach. Otočí sa. Chce ísť zavrieť. Stuhne. Na prahu dverí stojí vysoký – skutočne vysoký – muž v bielom obleku s čiernymi topánkami. Hlavu mu zdobí biely cylinder, v pravej ruke drží kufrík rovnakej farby. Príchodzí sa obzrie po krčme, na chvíľu sa pohľadom pristaví na nástenných hodinách, usmeje sa, pomalým krokom a so sklonenou hlavou prejde k barovému pultu. Sadne si. Kufrík a ruky vyloží na pult.

Krčmár stojí v kúte miestnosti, žmolí sivú mokrú handru, sťažka dýcha. Díva sa na čudného návštevníka. Kto už dnes chodí v bielom obleku? Najradšej by ho vykopol a poslal dočerta. Chce mu povedať, že je zatvorené, nech láskavo odíde. Nemá však odvahu. Bojí sa. Bojí sa ako vtedy, keď sa v krčme schyľuje k bitke. Ako vtedy, keď sa v noci potuluje po prázdnom dome, všade vidí duchov a nedokáže nahmatať kľučku na dverách. Ale prečo má vlastne strach? Spamätá sa. Podíde k dverám, zavrie ich, nespúšťajúc pohľad z vysokého muža prejde za barový pult. Rozmyslí si to. Návštevník nevyzerá ako chudák, možno spraví dobrý kšeft.

„Čím vám môžem poslúžiť?“ pýta sa krčmár, handru odkladá na policu s alkoholom.

„Čo máte?“

Vojtechovi sa podlomia kolená. V poslednej chvíli sa zachytí pultu. Srdce mu bije splašene. Oči má vypúlené, prestrašené. Čo máte? znie mu v hlave hlas. Ten hlas. Taký mrazivý, hrdelný, strašný. Taký neskutočný, akoby nevychádzal zo záhadného návštevníka. Akoby tu bol ešte niekto, niekto veľmi zlý.

Krčmár sa otrasie. V tvári je bledý ako mŕtvola. „No...máme dobré pivo.“

„A ešte?“

Tento krát sa mu kolená nepodlomia. „Víno, borovičku, slivovicu...“

„Domácu slivovicu?“ preruší ho zákazník. Prvý raz zodvihne hlavu s cylindrom. Krčmár si všimne jeho chudú tvár, vyčnievajúce lícne kosti, husté fúzy nad tenkými perami, ligotajúce sa zelené oči. Zelené ako javorový list osvetlený slnečným lúčom.

„Áno,“ odpovedá, nedokáže odtrhnúť pohľad od tých šialene ligotajúcich sa očí. Ani čo by to boli diamanty.

„Domácu si dám,“ povie návštevník, skloní hlavu.

Vojtech sa uvoľní. Konečne sa vyslobodil spod toho hypnotizujúceho pohľadu. Z poličky vezme fľašu pálenej slivovice, roztrasenými rukami ju naleje do štamperlíka. Záhadný muž obráti pohárik do seba. Opäť sa zahľadí na nástenné hodiny, tenkými prstami poklopká po bielom kufríku.

„Veľa ľudí sem nechodí,“ poznamená.

Krčmár sa znova preľakne. „Je už neskoro,“ zazátkuje fľašu, položí ju na policu. „Vlastne by som už mal zavrieť.“

„Máte to tu rád?“

„Áno, celkom. Pracujem tu už desať rokov.“

„Viem,“ riekne návštevník nezdvihnúc hlavu. „Nepripadá vám jedno desaťročie ako dlhý čas?“

„Hm... Čo ja viem? Ani nie. Prečo sa pýtate?“

„Aby nestála reč. Poznáte nejaký vtip?“

„Vtip?“

„Vtip,“ prikývne neznámy.

„Nie,“ odpovie krčmár. V duchu si spomenie na časy, keď chodil na strednú. Každý deň rozprával spolužiakom nové vtipy. Všetci sa smiali. Aj tí, ktorí nechápali prepukli v ohromný rehot. Bol dokonca vyhlásený za triedneho vtipkára. Prezývali ho Vojtko-Vtipko. Pekné časy...

„To je škoda,“ prevraví muž, vytrhne krčmára zo spomienok. „Pred niekoľkými rokmi ste však vtipkovali jedna radosť, je tak, Vojtko-Vtipko?“

Krčmára zamrazí. Vlasy na hlave sa mu zježia. „My...my sa poznáme?“ nasucho preglgne.

„Vy ma nepoznáte.“

„Kto ste?“

„Som váš pán.“

Vojtech nechápe.  Návštevník sa mu prestáva páčiť. „Môj pán?“

„Váš zákazník, váš pán,“ uchechce sa neznámy.

„Stretli sme sa už niekedy?“

Muž zakloní hlavu, šialene sa rozrehoce. Smeje sa dlho. Upokojí sa, opäť skloní hlavu, vraví: „A vy, že nepoznáte žiaden vtip? So mnou sa človek stretá iba raz za život.“

„Aha,“ riekne krčmár. Na muža hľadí ako na blázna. Asi odniekiaľ utiekol, dumá.

„Máte veľa priateľov?“

„Čože?“

„Pýtam sa, či máte veľa priateľov,“ zopakuje muž, znova hodí očkom po nástenných hodinách.

„Celkom hej.“

„Fero už spí?“

Odkiaľ pozná Fera? čuduje sa pán Polák. Fero je zarytý samotár, s nikým sa nepriatelí, iba s ním. „Áno. Asi už spí,“ odpovie, čaká, čo sa návštevník opýta teraz.

„Máte strach?“

„Nie. Prečo?“

„Vyzeráte prestrašene. Ste bledý.“

Ako vie, že je bledý? Veď sa celý čas pozerá na zem. „To...to...“ zakokce sa Vojtech. „Už by som mal spať.“

„O chvíľu si odpočiniete. Verte mi.“

Krčmár prikývne. Nevie prečo, ale tuší, že podivný muž v bielom obleku vraví pravdu. Čistú a bolestivú pravdu.

„Čo dovolenka?“

„Prosím?“ nerozumie pán Polák.

„Už ste si našetrili peniaze, aby ste mohli ísť do Vysokých Tatier?“

Ako to...? Krčmár stŕpne, padne mu sánka.

„Našetrili ste si?“

„Niečo už hej.“

„Tak prečo ste ešte neodišli?“

„Ešte mi niečo chýba. Ja... Odkiaľ to vlastne viete?“

„Kde je vaša žena?“ položí návštevník ďalšiu otázku.

„Moja žena?“

Prikývnutie.

„Ona...ona zomrela. Pred troma rokmi.“

„Ó, áno, spomínam si. Mala naozaj nádherné dlhé vlasy. Nesiahali jej náhodou až po stehná?“

„Vy ste ju poznali?“

„Poznám každého, ak sa mám vyjadriť presne.“

„Každého?“

Prikývnutie.

„Kto ste?“ nazlostí sa pán Polák.

„To ste sa už pýtali,“ poznamená muž s cylindrom.

„Kto ste, dočerta?!“ Krčmár zvýši hlas. Odkiaľ vie o jeho vysnívanej dovolenke?

„Som súčasťou života.“

„Choďte s tým doriti!“

„Vy sa bojíte“ návštevník sa zazubí.

„Musím už zavrieť,“ riekne Vojtech, nemá náladu na ďalší rozhovor. „Prosím, mohli by ste už ísť?“

„Kam sa ponáhľate?“ muž zodvihne hlavu, uväzní krčmára pohľadom. „O chvíľu už pôjdeme.“

„Chcem ísť domov,“ zašepká pán Polák. Tie ligotajúce sa oči! Väznia ho! Opantávajú ho! Tie oči!

„Doma na teba nik nečaká. Tam, kam pôjdeš so mnou, je lepšie. Ver mi.“

„Chcem ísť domov,“ zafňuká ako malý chlapec.

„Prečo plačeš? Prečo sa netešíš?“

Krčmár sa chrbtom pritisne k policiam s alkoholom. Na zem padajú fľaše, trieštia sa. Dvere vyvalí vietor. Okná začnú lietať, zabuchujú sa. Svetlá blikajú, nástenné hodiny odbíjajú jednu.

„Je čas,“ prevraví muž, otvára biely kufrík, nespúšťa pohľad z krčmára.

„Pusti ma!“ zreve Vojtech. „Prestaň na mňa pozerať!“

„Neboj sa.“

„Kto si!? Povedz mi, kto si!?“

Hodiny zletia zo steny. Svetlo zhasne. Tma. Vietor prestane zavýjať. Pokoj.

Krčmár hľadí pred seba, sťažka dýcha, nevidí nič.

„Je čas,“ ozve sa z temnoty. „Ja som Smrť.“