Mestské Legendy ( prológ: Kľúče )

Pľúcami som ťahal ľadový nočný vzduch a fučal som ako býk. Vedľa mňa sa z oboch strán mihali železničné podvaly a lampy tlmenou oranžovou žiarou osvetľovali trať v nejakej odľahlej dedine. Bežal som už dlho. Netuším ako dlho, nikdy som nemal veľkú kondíciu, ale teraz to bolo jedno, pretože každé pichnutie v hrudi a pocity ťažoby v nohách ma nútili bežať ešte rýchlejšie. V ruke som stískal zväzok kľúčov od baraku, ktoré som si nechal vyrobiť po tom, čo som stratil tie staré.

            Mal som šťastie, že som vypadol ešte skôr ako polícia prišla k dverám môjho domu. Za chyby sa platí a ja som spravil tú najhoršiu, keď som nenechal Luda na pokoji.

            Ludo mal necelých devätnásť rokov, bol odo mňa o päť rokov mladší a poznal sa s mojou dobrou kamarátkou. Chodili spolu ... a to mi vadilo. Vadilo mi to, lebo to dievča som chcel ja a dával som jej to najavo počas každej chvíle, keď som bol v jej blízkosti. Rozišla sa s ním a odišla do zahraničia a Ludo... akoby sa vyparil.

Hrýzlo ma neblahé tušenie, že sa stalo niečo strašné, ale nevedel som čo. Diabol sa za mojim chrbtom uškŕňal od ucha k uchu a mrazilo ma zakaždým, keď som si na Luda spomenul. Nejaký hlas mi našepkával, že som mu spravil niečo hrozné, ale nepamätal som si na to. Veď som ho poznal len z rozprávania a z fotografií.

 

            Dnes ráno robotníci, kus od nášho domu, kopali kanál na uloženie káblov pre telekomunikácie. Sledoval som ich z kuchynského okna s kávou v ruke, niečo mi napovedalo, že by som sa tam mal postaviť a vidieť čo bude nasledovať.

            Jeden z mužov, obsluhujúci starý Caterpilar zrazu vypol stroj a vyskočil z kabíny. Lyžica bagru zavadila o niečo v zemi, približne v metrovej hĺbke, Chlap chvíľu stál nad dierou v zemi a rozmýšľal na čo sa to vlastne pozerá, následne sa rozkričal. Za okamih k nemu dobehol zavalitý predák v montérkach a futrovanej veste. Viedli veľmi intenzívnu debatu, bolo to zrejmé podľa toho ako im para vystreľovala z úst, Chlap z bagra začal hystericky mávať rukami a potom ich zdvihol na znak toho že za nič nemôže.

            O polhodiny prišla polícia. Najskôr uniformovaní, potom forenzní technici, či ako sa im do psej matere nadáva. Nakoniec sa k bielym Kiám,  so zelenými pásmi na bokoch, pridala jedna strieborná, z ktorej sa vysúkal šedivý vyšetrovateľ v požutom obleku. Sledoval som dianie celé doobedie a nalieval sa kávou.

            Chlípal som asi už šiestu. Typickú dvakrát filtrovanú kávu s veľa cukrom a hľadel na celý ten cirkus, čo sa odohrával tridsať metrov odo mňa.

            Šedivý kriminalista ako víla lietal od jedného robotníka k druhému. Predák sa škriabal na hlave a bagrista, ktorý učinil objav, sedel na prednom kolese Catu a fajčil jednu cigaretu od druhej. Dvaja policajti, čo si na okraj výkopu rozložili vrecká na vzorky, sa hrbili v diere. Jeden sa vzpriamil a vyšetrovateľovi podal nejaký neforemný kovový predmet zabalený v mikroténovom vrecku. Do kostí sa mi zažierala predtucha, ktorá zosilnela, v momente, keď si vyšetrovateľ začal v ruke pohadzovať malý balíček. Chlapík očami skúmal okolie a zazrel ma stáť v okne.

 

            Istý sen sa mi opakoval viacero nocí po celý mesiac, tuším to začalo už v decembri, ale v januári to nabralo na intenzite. Ten sen bol asi takýto.

Stojím nad dlhovlasým chlapcom a v ruke držím hrdzavú železnú trúbku. Chlapec leží na zemi, okolo nie je vôbec nič. Kam oko dovidí, tam je svet rozdelený vodorovnou čiarou horizontu. Na hnedú a čiernu. Hnedú studenú zem a čiernu hviezdnatú nočnú oblohu. Chlapec plače a prosí ma, aby som ho nechal odísť, on nič nikomu nespravil, nepozná ma, tak prečo mu chcem ublížiť? ...Prečo?... Nepoznal som odpoveď. Bolo mi ho ľúto a mrzelo ma, že sa bojí, nechcel som ho strašiť. Podal som mu ruku. No zrazu som si uvedomil, že v nej držím železnú rúrku. Z ničoho nič mi to prišlo ako dobrý nápad. Áno, to je ono! Sprav to! Veď to chceš, či nie? Ale chceš! Tak do toho! DO TOHO!!! Súcit s chlapcom sa zrazu zmenil na surovú nenávisť a brutálny hnev. Schytil som tyč oboma rukami, dvihol ju nad hlavu a zahnal sa ňou na dlhovlasého plačúceho chlapca.

            A tu sa sen vždy skončil. Zobúdzal som sa prepotený a strhaný. Naplnený strachom, no aj akosi neuspokojený. Bol to pocit, ako keby som zo ženy vyšiel tesne pred vyvrcholením. Chcel som cítiť uspokojenie, ale to chýbalo..

 

            Vyšetrovateľ na mňa zazeral s jedným dvihnutým obočím. Držal som v ruke hrnček, zrazu sa mi mysľou preblesla spomienka. Najskôr len záblesk obrazu.

            Nakladám do kufra octavie niečo ťažké.

Potom sa ten záblesk rozšíril

            Nakladám do kufra octavie niečo ťažké a zo spodku je to mokré a klzké. Igelit. Niečo vypadlo, vypadávalo veľa vecí, peňaženka, telefón...telefóny...telefóny? Nikdy som nemal dva telefóny, odjakživa nosím len jeden! Vypadol nejaký podivný mp3prehrávač a niečo, čo stálo opreté o zadné koleso octavie, s kovovým cinknutím spadlo na betón. Zaznel ešte jeden kovový zvuk, no čo ho vydalo si už nepamätám... zatiaľ... neviem spomenúť.

Srdce sa mi rozbubnovalo a hrnček mi vypadol z rúk. Priamo, pred očami policajta, čo sa na mňa z diaľky hľadel. Stále si v rukách pohadzoval ten balíček tvorený mikroténovým vreckom a dôkazovým materiálom, ktorý ukrývalo. Policajt zdvihol obočie a naklonil hlavu, cítil som že ma hodnotí. Vtedy som vedel dve veci: musím vypadnúť, viem čo je v tom vrecku.

Rýchlo som zahral divadielko. Hodil som pohľad na podlahu, kde sa rozletel porcelánový hrnček a spôsobil, že moje nohy a dlážka boli ošpliechané od kávy. Znova som sa pozrel na vyšetrovateľa a s vypätím síl som natiahol kútiky do úsmevu. Práve v tom rozpoložení to bolelo, ako by som sa lícnymi svalmi snažil roztiahnuť čeľuste zveráku, ktorý mi zviera tvár. Úsmev mi našťastie vyšiel. A na moje prekvapenie mi ho policajt opätoval a mykol plecami, čím dal najavo, že nehody s hrnčekmi sa stávajú. Zamával mi a ja som mu odmával, na to som sa otočil a vletel do izby.

Zúrivo som zaútočil na skriňu. Do ruksaku som nahádzal teplé oblečenie, náhradné topánky, prádlo. Z plechovej škatule od keksov, ktorú som skrýval v nádržke záchoda, som vybral svoje úspory, čo bolo necelých päťsto eur. Rodičia neboli doma a bol som rád. Zo začiatku by sa ma zastávali ale potom by to už nemalo zmysel. Dôkazy sú dôkazy.

Strkal som si peniaze do vrecka na džínsoch, ktoré som si v pechu navliekol, keď na mňa dosadlo ďalšie rozpamätávanie sa.

           

Pchám do octavie vrece a ozve sa cinknutie železnej rúrky opretej o auto, okolo mňa sa sypú osobné predmety a zúrim. Zúrivosť je taká silná, až som si jedovitým zvieraním  zubov privodil krvácanie ďasien. Nie je to normálny hnev, je to psychická porucha, pretože človek sa nikdy tak nerozzúri, jedine v šoku , ktorý prejde do záchvatu šialenstva. Nakladal som to vrece do auta a potom som si utrel tvár postriekanú...od čoho? Spomenul som si na Luda.

 

Odvtedy sa mi spomienky začali obnovovať a vracali sa mi ako stratený majetok. Vyšiel som dverami v zadnej časti domu, kam policajti nevideli a rozbehol som sa kade ľahšie. Myšlienky sa mi hmýrili v hlave a opäť som zatínal zuby, teraz som však už pociťoval strach a zúfalstvo . Videnie mi rozmazávali slzy, stekajúce po lícach, a dopadali mi na hruď. Bežím preč, snažím sa uniknúť, skôr ako si vyšetrovateľ začne obzerať balíček vo svojich rukách a zistí, že jeho obsah má s okolím niečo spoločné. BOŽE! AKO SOM MOHO? BYŤ TAKÝ SPROSTÝ??? ...Nie, nezmenil by som to. To tá zúrivosť, neuhasínajúci hnev čo ma ovládol a doviedol ma tam kde teraz som. Na útes z ktorého už niet cesty späť.

 

Plačúci chlapec leží na zemi a prikrýva si hlavu. V zdvihnutých rukách držím nad sebou kus železa a vzduch napĺňajú mladíkove vzlyky. Odkryje si tvár a spoznávam ho. To však už nič nie je platné, lebo železná tyč je už v pohybe.

Prvá rana chlapcovi rozbije lebku na ľavom spánku a z ucha mi vystrekne spŕška krvi. Skríkne, ale to mu už tyč drví nos a trhá oko. Jeho hlas utíchol, ale železo naňho stále dopadá. A znova. A stále. Až kým môj hnev nepoľaví.

Snová vízia sa odrazu zmení na spomienku reálnej udalosti. Z holej hnedej zeme začnú vyrastať budovy. Činžiaky, domy, autobusová zastávka, novinový stánok ... zemina sa zmení na asfaltový povrch cesty, kam vytekajú potôčiky krvi z hlavy bezvládneho chlapca ktorý sa volal Ludo a chodil s dievčaťom, ktoré som miloval.

Obalil som ho igelitom. Po pár sekundách som z bočnej uličky vyletel s prichystanou octaviou. Otvoril som kufor a naložil telo dnu. Železná tyč sa začala kotúľať po mierne klesajúcej ceste, tak som ju oprel o koleso auta. Začul som ako cinkla o asfalt po tom, čo sa z kolesa zošmykla a spadla. A nepadla len ona. Padalo mi všetko. Vypadávali mi predmety z vreciek, keď som sa naťahoval s mŕtvolou, ktorá sa horko ťažko zmestila do auta. Na zem dopadali aj Ludove veci... mobil... prehrávač... peňaženka... kľúče. Zdvihol som ich a hodil som ich k telu do kufra. Tie kľúče však Ludovi nepatrili. A najväčšia tuposť bola, že som ho zakopal, tam kam ma doviedol môj hnev a podvedomie – tridsať metrov od môjho domu. Potom som na to zabudol a zobudil sa v domnení hnusného sna.

 

Dýcham ľadový nočný vzduch a fučím ako býk. Vedľa mňa sa mihajú železničné podvaly. Noc zaplavuje oranžové svetlo kandelábrov. Netuším ako dlho bežím a bolo to jedno, vedel som že musím stále utekať a vzďaľovať sa od toho, čo bývalo mojim domovom.

V ruke som stískal zväzok kľúčov. Taký istý ako si pohadzoval v ruke ten vyšetrovateľ, ktorý si našťastie nie veľmi pozorne prehliadol okolie alebo mu ušlo to, že visačka tých kľúčov čo objavili pri Ludovej mŕtvole, má na sebe žlté čísla 322.

 

Tie isté čísla akými je označený aj môj dom.