Krkavce

     Krkavce krákali už od rána. Pohľad na pokosené burinisko plné dôstojne si vykračujúcich krkavcov jej pripomenul obrázok zo šlabikára. Len tam nešlo o pokosenú burinu, ale o pole plné snopov, na ktorom v diaľke mizol traktor a vpredu si pre pár zŕn išli krkavce oči vyďobať. Obrázok ju vždy naplnil radosťou, že aj krkavcom sa ušlo. Alebo vranám? Nikdy nevedela, či ide o vranu, havrana či krkavca. Je vôbec medzi nimi rozdiel? Teraz bolo týchto veľkých čiernych vtákov plné sídlisko. Ešte pred pár rokmi sa zdržiavali len okolo cintorína. Na stromoch pred cintorínom ich sedávali mrákavy. Asi sa premnožili. Z úvah ju vyrušilo kvílenie sanitky. Raz hlasnejšie, raz slabšie, podľa toho, ako sa prepletala ulicami mesta. Rapovanie krkavcov a sanitka sa zvláštne dopĺňali. Zatvorila okno a znova si sadla k hŕbe starých papierov. Konečne sa prinútila urobiť poriadok v skrinke, do ktorej sa odkladalo všetko momentálne nepotrebné. Papiere, veľkonočné vyfúknuté vajcia, akýsi držiak na perá s troma opicami, tri prázdne škatuľky od prsteňov, látky, z ktorých si chcela ušiť sukne a kostýmy, ale to bolo dávno. Už pomaly ani nevie, ako otvoriť šijací stroj. Berie papiere jeden po druhom, trhá nepotrebné a odhadzuje do vreca. Zrazu drží v ruke papier s dátumom 10. január 1977, poznámky z akéhosi politického vzdelávania. Podľa dátumu to bolo vtedy, keď ako čerstvá absolventka nastúpila do redakcie Archeologického ústavu. Svetonázorová výchova ako súčasť komunistickej výchovy. Panebože. ...základná úloha komunistickej výchovy je vychovať aktívneho, samostatného, kvalifikovaného a uvedomelého jednotlivca... heslo: každý po socialisticky... základná črta socialistického spôsobu života je starostlivosť o všestranný rozvoj človeka, o rozvoj jeho tvorivých síl a talentov... Ozaj, koľko talentov musí mať človek?  Asi len jeden. Podľa poznámok by mal mať socialistický človek aspoň niekoľko. A ono stačilo mať jeden-jediný talent: neprezradiť na verejnosti a v zamestnaní to, o čom sa rozpráva doma, o čom sa sníva nadránom, keď hrkocú pod oknami zásobovacie autá, ktoré každý pondelok zásobia socialistického človeka dvoma druhmi syra: jedným rascovým, ktorý spoľahlivo zalepí zuby, a Jánošíkom. Dvoma druhmi syra na poličke meter širokej. Číta poznámky z megalomanských tvrdení mocných a zrazu sa rozosmeje: na okraji papiera si vtedy poznačila slová prednášajúceho, ktorými sa chcel ukázať v akejsi ľudskejšej podobe: ...viete, získať ľudí pre politiku strany je ťažké, lebo práca s ľuďmi je namáhavá, veď ľudia sú tvory mysliace... Vybavuje sa jej jeho tvár a postava. Meno už dávno zabudla. Malý,  brčkavý, čierny, bez čela. Inžinier ekonóm. Zásadne hovoril junta a nie chunta. V redakcii ho preto volali juj. Ako dávno to už je! Nástupný plat tisícšesťstopädesiat, za sebou vysoká škola, pred sebou široká socialistická budúcnosť. Ešteže v kancelárii boli dobrá partia. Ona s Helenkou robili korektúry, Milan s Petrom boli archeológovia. Prichádzali až v neskorú jeseň a na jar odchádzali do terénu. Koľko sa len nasmiali! Milanovi dali raz na meniny petrolejku, aby si mal čím svietiť v maringotke, keď pôjde na výskum. On dal dolu cylinder a trúbil na ňom. Bolo to na nerozoznanie od jelenej ruje. Nebolo by to až také vtipné, keby vo vedľajšej kancelárii nesedela žena riaditeľa ústavu, suchá a bez šťavy, ako jej manžel. Alebo sa pamätá na akúsi veľkú slávnosť. Celý ústav sa zhromaždil vo veľkej miestnosti. Boli tam hostia, asi sa slávila októbrová revolúcia či začiatok Mesiaca československo-sovietskeho priateľstva alebo niečo podobné. Milan s Petrom sedeli za ňou, pred ňou sedel kádrový. Pracujúci penzista s veľmi zaujímavou plešinou, ktorá hore nebola okrúhla, ale vyzerala ako mierne zaoblená pyramída. Buď sa človek díval na predsednícky  stôl, za ktorým sa dôležito tvárili akísi stranícki súdruhovia, riaditeľ ústavu a juj, alebo sa dalo pozorovať plešinu pred sebou. Spoľahlivo prepla na myšlienky, pričom sa tvárila, že počúva. Zrazu ako z čistého neba sa ozval pri jej uchu Milanov šepot: „A teraz ho kameňom po plešine.“ Bol to jeden z najkompromitujúcejších okamihov v jej živote. Hrozilo, že sa neovládne, že naruší prejav akéhosi papaláša výbuchom smiechu, ktorý ju bude stáť miesto. Stisla pery, líca sa jej vyduli, cítila, že ak sa  nezdvihne a neodíde, stane sa niečo neodvolateľné. Našťastie sedela na kraji. Vstala a so sklonenou hlavou, aby nikto nevidel jej výraz, odišla na toalety. Dnu sa už nevrátila, nezvládla by pohľad na plešinu pred sebou. Konečne bolo po oslavách. Tak ti ďakujem,  povedala Milanovi v kancelárii. Tváril sa nechápavo. Keď mu pripomenula plešinu a kameň, jeho výraz bol ešte prekvapenejší. Zaprisahal sa, že nič také nepovedal. Tentoraz bola zmätená ona. Že by to bola jej vlastná myšlienka? To nie je možné. Jasne ten hlas počula. Prečo ste odišli zo slávnosti? Pýtal sa jej na obede juj. Necítila som sa dobre, povedala. Keď nad tým uvažuje, kto sa vlastne vtedy cítil dobre? Bežný človek, ktorý neuvažoval veľmi o živote, ale ho žil, sa cítil možno normálne. Dalo sa zvyknúť, kým človek nevycestoval von. Začal porovnávať, zistil, že pridelené vreckové stačí na pár zmrzlín a dosť, a potom to pohŕdanie Slovákmi. Ten pocit druhoradosti. Ako v Berlíne, keď boli so študentmi v osemdesiatom siedmom na trojtýždňovej brigáde a v nedeľu si zašli na obed do reštaurácie. Poslušne stáli pred reštauráciou a čakali spolu s domácimi Nemcami, kým sa otvoria dvere, vyjdú najedení hostia a čašník ukáže na ďalších vyvolených. Vtom prišla skupina západných Nemcov, jeden z nich strčil čašníkovi do vrecka fraku marky a dvere sa otvorili. Alebo keď išla s kolegyňou nemčinárkou, že kúpi mužovi košeľu. Len prosím ťa, neotvor ústa. Ja budem hovoriť, dobre? Nuž áno, Slovanov nemali Nemci za nič. Chcela si myslieť, že inteligentný Nemec tento problém nemá, ale nebola si istá a zraňovalo ju to. Až keď prešli hranice, stúpla jej istota a cítila sa ináč. Bola niekto. Vonku bola nič. Je toľko rokov po revolúcii! Čo sa zmenilo? Popredné posty sú obsadené rýchlovykvasenou vrstvou boháčov, deti bývalých komunistických papalášov dostali šancu preprať starostlivo poukrývané rodičovské peniaze, smotánku spoločnosti tvoria hviezdy šoubiznisu, ktoré miznú tak rýchlo, ako sa objavujú, všadeprítomná reklama začína vymývať mozgy už aj deťom. Ruka ruku umýva, vrana vrane oči nevykole. Spomenula si, ako pre vydavateľstvo, ktoré sa chcelo s jej rukopisom uchádzať o grant, potrebovala dva posudky pre svoju knihu. Myslela si, že renomované vydavateľstvo bude mať vlastných ľudí. Expertov, ktorí posúdia, či je rukopis dobrý. Posudky si musíte zabezpečiť sama, hovorí riaditeľ vydavateľstva. Keď zatelefonovala istému spisovateľovi a poprosila ho o službu, povedal: veď si to napíšte a povychvaľujte sa. Tak sa to dnes robí. Ja vám to podpíšem. Nedokázala to. V duchu sa rozlúčila s posudkom, grantom aj knihou, ale nevzdala to. Našťastie existovali spisovatelia, ktorí posudok napísali bez problémov.

     … komunistická ideovosť je meradlom politickej zrelosti. Jej opakom je nihilimus... solidarita a jednota všetkých robotníkov v boji proti kapitálu... Hádam kapitalizmu, nie? …robotnícka trieda je aj naďalej tvorcom materiálneho bohatstva... No áno. Nezamestnanosť v okrese je tridsaťpercentná. Pomáha jej v zime, keď chodí venčiť psa, určiť, či je ráno alebo večer. Večer svietia skoro všetky okná, ráno len niektoré.

     Chytí papier, trhá ho na márne kúsky a hádže do vreca. Otvára okno, krkavce ešte stále rapujú, len sanitku už nepočuť.