.zostanem a budem ti rozprávať rozprávky

Povedz mi, aké to je, ovoniavať vietor.
Pokrčila ramenami.
   Povedz, aké to je, keď stláčaš prezreté bobule a šťava ti steká po stehnách.
Povedala : "mám rada ten dom, večer ožívajú blízke močariny, vtedy počúvam ako sa smeje".
   Smiech.
"Len tam. Len vtedy."
   Aké je to stáť a pozvoľna sa ponárať do zeme?
"Neviem", odvrkla, "nikdy som sa nevynorila".
   Videl som, ako ti na hlave pristála obyčajná žlna.
"Nie, bol to len prelud , a vytrhol mi zopár vlasov na temene".
   Chcem ísť s tebou, povedz, smiem? Len na chvíľu, na kraj cesty. Tam sa schovám za drevený kríž a budem ti načúvať. Červotočom.
Prikývla.
   Prečo ti krvácajú dlane?
"Zbierala som tŕne a zo zeme malé vtáčatá. Krídla mali polámané a hlavy tak čudne vykrútené".
   Máš tam rozkošnú červenú niť a túžbu schovávaš hlboko po vreckách.
"Pýrim sa pane".
   Máš jemné vlasy , kliešťami si vytrhávaš nechty a otvorené rany si zasypávaš púdrom. Schválne.
"Bolí ma to, prestali rásť vo mne kvety".
   Viem.