Československá literární komunita
Tak jako generace autorů před vámi, publikujte svoji psanou tvorbu. Podělte se o svoje názory a sbírejte zpětnou vazbu na svoje díla. Inspirujte se a učte od nejlepších.
Přidejte seMuž, ktorý pestoval burinu
Autor
Akkad Marduk
Karolínka Pappová, rozkošné šesť ročné dievčatko s hnedými vláskami splívajucími na pleciach, si veselo poskakovalo po ceste, pozerajúc na záhradu plnú buriny. Uvidela na nej človeka s širokými ramenami a pupkom voľne sa vlniacom v tempe práce.
„No fúj, jeho pupok je väčší, než oteckov,“ pomyslela si znechutene Karolínka, ale mužova činnosť ju natoľko zaujala, že prestala poskakovať a pristúpila k plotu. Chvíľu len tak pozerala, pracujúci muž si ju vôbec nevšimol.
„To vám bude ešte dlho trvať, než tú burinu vytrháte? Že ujo?“ zvedavo sa ho spýtala tenučkou fistulkou.
Ondro, vyučený murár, sa vystrel a nahnevane zakričal na malé dievčatko s hláskom ako spievajúci čížik: „Čo nevidíš, že ju okopávam, soplana jena!“
„Ale prečo okopávate burinu, ujo?“ povedala vystrašene.
„Aj zemáky sa okopávajú! Čo ty tomu možeš rozumet! Zmizni preč, lebo ty šlahnem jenu,“ rozohnil sa Ondro a rozbehol sa k chatrnému plotu. Karolínka zvískla v najvyššej tónine akej bola schopná a už uháňala po ceste preč. Ondro sa vrátil k práci, spokojný, že ho sa zbavil malého dievčatka, ktoré ho otravovalo. Dlhé roky počúval nejaké hlúpe otázky a posmešky. Bol na ne vyslovene alergický, po tak dlhej dobe. Aj tak sú to všetko hlupáci, o tom bol Ondro bytostne presvedčený. Nikto nemohol nikdy pochopiť jeho pohnútky. Nikto nemohol tušiť, že iba plní to, čo mu jeho zosnulý milovaný brat uložil ako úlohu. Ale on ju bude plniť, pokiaľ mu budú stačiť sily a skôr nepoľaví. Ani za svet. Ani keby sa mu posmieval celý vesmír, neprestane zveľaďovať svoju záhradku.
Už v nej mal bezpočet druhov a na všetky bol náležite hrdý. Iný ľudia ju mali len takú zakrpatenú, drobnú, ale tá jeho bola gigantická. Brat by bol na neho hrdý. Určite by ho mal preto rád. Vychovával ho už od jedenástich rokov. Z biologického hľadiska síce neboli súrodenci, obaja totiž boli adoptovaní, to on však nevedel. Keď mal brat devätnásť, zomreli im rodičia.
Okolnosti ich smrti boli dosť bizarné, pretože podľa všetkého sa navzájom ubodali. Prvý to zistil jeho brat. Našiel dve zakrvavené telá v kuchyni. Vždy hovorieval, že tí dvaja skončia dobodaní, ale Ondro jeho slovám nikdy nechcel veriť. Keď to však uvidel aj on, veril mu odvtedy každé slovo.
A tak zdedili dom aj so záhradou. Ich matka tam vždy rada záhradničila. Neustále niečo sadila, kyprila, presádzala, zkrátka rýpala v zemi. Ondro ju rád pri tom pozoroval. A vždy, keď niečo narúšalo estentičnosť jej snaženia, začala na tú burinu nadávať a hneď sa pustila do jej pletia.
Raz mu niekto povedal, že jeho najmilší brat je buzerant. Nevedel síce, čo to znamená, ale toho človeka okamžite nakopol do rozkroku. To slovo mu znelo priveľmi halnivo. Večer sa ho spýtal, čo to znamená. Ale jediná odpoveď, ktorú na to dostal, znela, že to pochopí časom.
Z počiatku sa to aj snažil pochopiť, čas mu však spomienku na túto udalosť vygumoval z pamäte. Jednu vec si však zapamätal veľmi dobre. A síce ako mu jeho brat hovorieval, že ho bude mať rád, až mu narastie poriadna burina. Netušil čo to presne znamená, ani prečo sa mu pri tom vždy díval medzi nohy. Napadlo ho, že preto asi nemal nikdy rád ich matku. Tá totiž burinu vždy likvidovala.
On sa však po jeho smrti rozhodol, že bratovej vôli dostojí a bude pestovať tú najväčšiu burinu na svete, aby ho konečne mal naozaj rád. A pri pohľade na zahrádku mu srdce poskočilo od radosti. Škoda len, že jeho brat už nebol medzi živými aby to videl.
Nečudo, Ondrov brat dostal AIDS. Mal ho už od šestnástich. Daroval mu ho nejaký cudzí chlapík na železničnej stanici v nočných hodinách. Nikto tam nebol, tak si to rozdali.