kminska

Tú ulicu sme volali kmínska. Nie preto, že sa tam predával alebo nebodaj pestoval kmín, ale preto, že sa tam stretávalo mnoho kmínov. Nachádzala sa celkom na konci mestečka. Stálo tam zopár starých domov bez dvorcov a záhrad. Na samom konci ulice sa ukrýval malý hostinec. Za nim už nebolo vôbec nič, len široké polia tiahnuce sa až kamsi k neďalekému pohoriu. Bola to výborná úniková cesta pre kšeftárov s cigaretami alebo príležitostných zlodejíčkov.

Ani neviem prečo, ale to miesto som mal rád. Je pravda, že ísť do takých podnikov vždy obnášalo značnú  dávku rizika. Ani ste sa nenazdali a už tam niekto niekoho držal pod krk. Inokedy zasa vzduchom lietali poldecáky, sklo rinčalo a podnapité slečny hlasno híkali. Potom zrazu ktosi skríkol, čosi o fízloch a razom sa to tam preriedilo. V takom prípade som ja aj s mojimi kamarátmi radšej odchádzal. Veď kto by chcel mať opletačky so zákonom.

Boli časy keď to tam bývalo veľmi divoké. Policajné razie sa stále stupňovali. Vtedy sme tam prestali chodiť. Až keď sme sa dozvedeli, že hlavného vykrádača, ktorého inak volali Šperhák, zabasli policajti, vrátili sme sa naspäť k našim zvykom.

Nielenže tam čapovali najlepšie pivo v meste, ale vždy tam chodievali tie najkrajšie ženy. Buď ich lákalo nebezpečenstvo alebo to boli miestne zlatokopky, ktoré bažili po peniazoch bohatých chlapov.

Od minula sa to tam poriadne zmenilo. Vraj si to zobral na starosť nový prevádzkar pochádzajúci kdesi od Skalice a razom to bolo o poznanie lepšie.

„Tam v tej Skalici žijú samí zazobanci!“ hovorieval starý Bujdák. Sám pochádzal z toho vinárskeho kraja. A popravde, to tvrdenie malo čosi do seba. Vždy, keď som prechádzal Skalicou, videl som jeden bohatý kraj, kde víno tieklo potokom a peniaze sa kotúľali po ceste.  Nový prevádzkar krčmu prerobil k čomusi lepšiemu. Nielenže kompletne vymenil celý interiér a rozšíril ponuku predávaného alkoholu, ale dokonca najal nový personál.

Vtedy sme ju prvý krát uvideli. Nádhernú krčmárku s blond kučeravou hrivou a dioptrickými okuliarmi. Volala sa Milena. Mala úžasnú postavu. Štíhly driek Nicole Kidman, boky  Venuše a prsia ako dva citróny. Nechápavo sme krútili hlavou, ako je to možné snúbiť dokopy takú krásu s inteligenciu. Ktosi zahlásil, že je študentkou práva a v krčme si len privyrába. Nech už bola pravda kdekoľvek, ku Kmínovi sme chodili už len kvôli Milene. Vždy sa nás milo usmiala, stačilo len malé gesto rukou, len číslo naznačujúce počet a vždy pochopila. Ešte nikdy sme nestretli takú senzibilnú čašníčku. Tá žena mala v sebe iskru, no zároveň čosi tajomné, čo si nikto z nás nevedel vysvetliť. Vždy pôsobila milo, profesionálne a od chlapov si držala patričný odstup.

„Počul som, že má bohatého milenca a preto je taká neprístupná!“  povedal chlap od vedľajšieho stola.

„Hlúposť, ja viem od spoľahlivého zdroja, že chlapov strieda ako ponožky a je ľahko dostupná!“ odvetil druhý.

„Tak to by som sa na to pozrel!“  odvetil prvý a tresol päsťou do stola.

„Chceš povedať, že môj zdroj klame?“ zreval nahnevane druhý.

Už, už sa zdalo že sa schyľuje k bitke. V tom k nim pristúpila Milena a vyzvala ich, aby sa upokojili. Bolo vidno ako to v nich vrie, no napokon tej krehkej slečinke ustúpili.

Sedeli sme tam spolu s kamarátom a tento rozhovor nás trocha rozhodil. Mali sme o Milene len tú najlepšiu mienku. Najmä kamarát ju považoval za inteligentnú vílu. Bol to pre neho akýsi živý obraz znázorňujúci nehu a ladnosť. Akási čistá bytosť, anjel, či nebodaj morská panna. Kamarát si zaumienil, že ju dostane. Je predsa skvelá partia, má výborne platené miesto vo fabrike, slobodný, bezdetný, čo viac by mohla žena chcieť. Trocha som na neho žiarlil, ale v duchu som mu fandil. Nevadilo mi, že ma používa ako pomocníka, figúrku, ktorá spolu s ním príde a strávi celý večer pozorovaním blonďavej nymfy. Vlastne som si to tam užíval. Sledoval som jeho márne pokusy a snahy. Naďalej ho odmietala. S ladným úsmevom nedobytnej lane si ho dokázala držať od tela. Niekedy tie jeho pokusy hraničili s trápnosťou. Ale keď nechcete raniť utrápeného kamaráta, tak spolu s ním hráte tú hru až do konca.

Každý večer sme s kamošom viedli rozmanité rozhovory o tom ako na ňu zapôsobiť, vymýšľali sme rôzne scenáre, dokonca intrigy, no nič nezaberalo.

Raz sme  šli do krčmy a kamarát si prizval von svojho kolegu. Mal práve narodeniny a chcel ich patrične osláviť. Bol to náš rovesník, ale jednou vecou sa predsa len líšil, bol ženatý. Kým my dvaja pochabí blázni sme snívali o tej nedobytnej pevnosti, on si doma užíval so svojou plnoštíhlou manželkou. Andrej bol na rozdiel od nás vysoko vzdelaný človek a hlavne to skvelo vedel so ženami. Jeho manželka bola hrozne žiarlivá žena. Celé dni vysedávala doma a Andreja nútila, aby bol stále s ňou. Bol to vlastne zázrak, že ho pustila. Možno, že len tie narodeniny ju presvedčili.

Konečne sme boli na mieste. Ako správny štamgasti sme si sadli na naše miesto. Kamarát mrkol na Milenu a na prstoch ukázal trojku. O chvíľu už stála pri nás a jej citróny sa na nás spod trička usmievali.  Všimol som si ako Andrejovi zablikalo v očiach. Objednával ďalšie rundy a pri každej pozýval aj Milenu. Odmietala ho, no on to nevzdával dorážal na ňu ako pes na suku. Skúšal to múdrymi slovami, vtipmi, úsmevom, no nič nezaberalo. S kamošom sme sa mu už aj chceli smiať, keď sme začuli zarinčať telefón. Videli sme ako Milena s kýmsi telefonuje. Zdala sa nesvoja, nervózne prekračovala z miesta na miesto a napokon s hnevom zavesila. Zrazu sa všetko zmenilo. Z neprístupnej panny sa stala rozbehnutá dračica. Hltavo do seba liala Andrejom objednané drinky. Jej zvodné telo sa vlnilo v speve opitých hlasov ako bárka na mori. Plávala pomedzi stolmi a dráždivo sa obtierala o Andrejove ramená.  S kamarátom sme na seba prihlúplo pozreli a pokrútili hlavami. Videl som, že mu to nie je dvakrát príjemné, že mu jeho kamarát zvádza jeho múzu. Nálada pokročila o kus ďalej a krčma sa pomaly vyprázdňovala zostali sme tam len my traja a ešte dvaja opití päťdesiatnici spiaci na stole. Milena bola zjavne opitá, už sa ani nebránila Andrejovým dotykom, len tam tak stála a nechávala si hladiť svoje citróny, ústa a dokonca lono.

„Tak dosť“, zreval kamarát „Daj tie ruky okamžite preč!“

Andrej nereagoval, naďalej sa knísal prilepený k Milene a rukami objavoval všetky zákutia jej tela. Videl som ako sa kamarát stavia, ako mu v očiach blčí nenávistný oheň.

„Nechaj tak!“ zašepkal som. Nepočúval. Bol v tranze. Nestihol som ho zastaviť. Schytil stolicu a celou silou udrel nič netušiaceho Andreja po chrbte. Ten sa ako padajúci balvan zvalil k zemi a celom svojou váhou prigniavil Milenino krehké telo. Ležal na zemi a reval od bolesti.

„Zabijem ťa, ty hajzel!“ bolestivo zakňučal. No kamarát ho už nevnímal zjavne bol v šoku. Chytro vybehol na ulicu a zmizol v tme. Pristúpil som ku zvíjajúcemu sa Andrejovi a až teraz som si všimol, že o kúsok ďalej ležiaca Milena sa nehýbe.

„Preboha!“ zvolal som a na tvár mi vyskočili kropaje. Na ten obraz nezabudnem do konca života. Na zemi nehybne ležalo krehké telo anjela so zlomeným väzom. Blonďavé vlasy jej zakrývali skrvavenú tvár. Bola ešte teplá, no život z nej rýchlo unikal. Nepomohla jej ani rýchla záchranka. Odletela na druhý breh. Až neskôr som sa dozvedel, že v tú noc sa s ňou rozišiel priateľ. 

 Tú ulicu sme volali kmínska.  Od istej doby som tam viac nevkročil.