.kam?/niekde na polceste

  Vstal, a vybral sa opačným smerom. V ušiach mu zvonilo, tráva bola mokrá. Podvedome sa dotkol jazvy. Prekvapilo ho, že pulzuje. Spoza mrakov vykukol mesiac. S údesom vnímal ako sa otvára. V chabom svetle sa na povrch vynárali tkanivá. Neskôr rebrá. Črevá. Nebolelo ho to. Z už otvorených slabín začali vyrastať kosatce, z brucha ako zo šachoriny vyskakovali žaby. Zrazu sa pri ňom zjavili vtáky a začali ich požierať. Nocou sa niesol škrekot bijúcich sa dravcov.

   Vždy som si myslel, že to niekedy spravíš. Skôr ma prekvapilo po akom dlhom čase. Neviem čo si videla na takej úbohej existencii, z vlasov mi trčala slama, z úst mi vždy páchlo nech som robil čo chcel. Myslel som že to urobíš, keď som ťa prvýkrát udrel. Vtedy som videl ako ti z hlavy lezú hady. A ty si ma potom ošetrovala, na rozhorúčené čelo prikladala ľadový obklad. Štetka.

   S údivom sledoval ako pálkami lomcuje vietor. Voda, ktorá z neho vyvierala bola mútna. Cítil, ako sa mu nohy menia na bahno. Bolo príjemne chladivé. Vlastne celkom mu bolo výborne. Napokon keď všetko stíchlo, na hladine sa robili len malé vlny vyvolané tlkotom srdca. Kdesi pri svojom brehu zbadal opustenú bárku.

   Naozaj ma mrzeli tvoje sinky pod očami. Ale deti, deti si mi dala. Vždy s povzdychom, keď opúšťali tvoje lono, a znovu a zas. Po každom si vyzerala menšia a zošúverenejšia.

   Podišla k nemu neznáma žena. Nahá, a striebristé svetlo zvýrazňovalo jej dokonalé telo. Vstúpila doň, špinavá močarina sa zmenila na krištáľovo čisté jazierko. Na povrchu sa pozvoľne začal vytvárať ľad. Mrzlo. A z hlavy mu vyrástla smutná vŕba. V polnočnom tichu jemne cinkali prúty obalené námrazou.