Čo baby nedokážu / 8

O poriadku, ktorý platí na celom svete

     Už dávnejšie som si všimol, že keď Cibuľa kontroluje, či sme v triede všetci, a číta naše mená, moje meno povie až nakoniec. A pritom prídem do triedy medzi prvými! Som zvedavý, čo učiteľka urobí, keď prídem úplne najprvší.

     Dnes ráno som stál pri školskej bráne prvý. Čakal som na učiteľku, ale neprichádzala. Prišiel len ujo Vanko, školník.

– A ty tu čo robíš tak skoro?

– Chcem, aby sa videlo, kto chodí do triedy prvý.

– A to už prečo?

– Lebo naša učiteľka to nevie! Vždy ma prečíta až nakoniec a tú nemožnú Katu Antalovú, ktorá vždy príde až po zvonení, prečíta ako prvú!

– Aha... už asi viem, čo sa deje. Ako sa voláš?

– Martin Žilka.

– Je to jasné! Vždy ťa budú čítať na konci zoznamu, lebo si Žilka, rozumieš?

– Nie...

– Tvoje meno sa začína na písmeno Ž. A to je posledné v abecede. Antalovej meno sa začína na A, a preto ju čítajú ako prvú. Keby si sa aj ty volal Antal, čítali by ťa ako prvého. Tak je to.

– Ale to je nespravodlivé! – kričím na uja Vanka, ktorý za nič nemôže.

– Nie je. Odjakživa je to tak. Ja sa napríklad volám Vanko – a tiež ma vždy čítali ako posledného. Pritom V vôbec nie je posledným písmenom v abecede.

– Tak to je ešte väčšia nespravodlivosť ako tá moja!

– Nemáš pravdu. Je to obyčajný poriadok a platí na celom svete.

– Aj u Indiánov?

– Aj.

Trochu ma to upokojilo. Keď platí na celom svete, tak sa nič nedá robiť.

     Zrazu som videl, že Cibuľa ide do školy. Spomenul som si, že mám v zošite päť riadkov krásnych veľkých A, ktoré sa usmievajú a bolo mi veselo. Som zvedavý, komu sa budú veľké A krajšie usmievať ako mne.