Čo baby nedokážu / 11

Ako k nám prišiel kolotoč

     Na druhý deň nám babka oznámila, že do nášho mestečka prišiel kolotoč. Bola celkom veselá. Alebo nevedela o dedkovej obhorenej topánke, alebo vedela a tešila sa, že ženy sú predsa len múdrejšie. Ona by si so svojimi rýchlopalkami a detektívnym rozumom topánku určite nedala obhorieť. Chcel som sa jej na to spýtať, ale zabudol som, lebo som si hneď začal predstavovať, ako sa s Kubom vozíme na tom úplne najväčšom kolotoči a ten maznák maznavý Samo Frčko sa bude s tým svojím vyblýskaným bicyklom na nás dívať s otvorenými ústami. Bude stáť dolu a vyzerať ako mravec.

– Prišiel k nám kolotoč a dedko Ďusi spí, – zašepkal Kubo. Sadli sme si k dedkovej posteli a pozorovali sme ho. Ak otvorí aspoň jedno oko, už mu nedovolíme spať. Keď dedko vystrčil spod paplóna jednu nohu, potom druhú a ponoril obe nohy do teplých papúč, hneď sme vedeli, že je dobre. Najprv sme chceli, aby ani neraňajkoval a hneď išiel s nami ku kolotoču, ale náš dedko Ďusi si raňajky nikdy neodpustí. Vždy hovorieva takú vetu, že: raňajky zjedz sám, obed si rozdeľ s priateľom a večeru daj nepriateľovi. Neviem, prečo to hovorí, lebo večer sa úplne normálne naje a žiadnemu nepriateľovi nič nedáva. Sem-tam pohodí kúsok párka našim psom, ale to predsa nie sú nepriatelia. Tak sme teda museli s Kubom čakať, kým dedko Ďusi celé raňajky pekne zje.

Konečne sme sa všetci pobrali rovno na námestie.

– A zmestí sa tam taký veľký kolotoč? – strachovali sme sa s Kubom.

– Zmestí. Ja som videl už veľa kolotočov a vždy sa všetky všade zmestili.

A dedko Ďusi mal pravdu, lebo len čo sme prišli na námestie, vyrástol pred nami kolotoč. Vyzeral ako obrovský hríb.

– Idem vám kúpiť lístok, – oznámil nám dedko.

–  A sebe si nekúpiš?

– Mne netreba. Ja sa budem pozerať, ako lietate. Ja by som sa už veru neodvážil. Sadnem si na túto lavičku a budem vás mať celý čas na očiach.

Hojdačka, na ktorú nás starký posadil, sa kývala a vrtela. Už sa asi nevedela dočkať, kedy vyletí nad vežu kostola. Ujo s veľkými fúzmi slávnostne stisol gombík. Kolotoč sa rozkrútil, hudba začala hrať - a ja som zrazu nevidel ani námestie, ani dedka Ďusiho, ani toho maznáka maznavého Sama. Krútila sa kostolná veža, domy i moje raňajky v žalúdku.

– Krúti sa mi hlava! – kričal mi do ucha Kubo. Robil som sa že nič, ale najradšej by som z tej hojdačky vyskočil.

– Kubovi sa krúti hlava! – zakričal som nakoniec na dedka.

– Tu som! – kričal dedko a veselo sa smial.

Zľakol som sa. Hádam sa nebude kolotoč krútiť celý deň? No potom prišiel fúzatý ujo, stisol gombík a lietajúce hojdačky sa poslušne vrátili na zem.

– Čo je, chlapci? Ste akísi bledí! – znepokojil sa dedko.

– To... to... sa len kolotoču krútila hlava... – zašepkal Kubo a ja som sa na neho vďačne pozrel. Ešte som rýchlo zaškúlil, či tu niekde nestojí Samo, ale nestál.

     Celou cestou domov som rozmýšľal, či sa nám babka nechcela pomstiť, keď nám povedala o kolotoči. Čo ak sú ženy naozaj múdrejšie?