.kam?/na koniec/

V polnočnom tichu jemne cinkali prúty obalené námrazou. Sneží. Husté chumáče mu pokrývajú telo. V spánku sa strasie, niečo zamrmle.
   Má krásne vlasy, plakala som, keď hnedé kučery padali na zem a mňa omínali staré krajčírske nožnice. Vtedy vyzeral naozaj ako vtáča. Naliate prsia ma veľmi boleli a malý tak bolestivo hrýzol. Keď vzal do rúk kliešte a chlapcovi rátal prsty, vydesila som sa. V panike som mu rozškriabala tvár, takmer prišiel o oko.
   Posadil sa. Neveriacky si pretieral oči, rozospatým pohľadom sledoval bielu krajinu. Slnko sa odrážalo od snehovej pokrývky. Čudoval sa, že mu nie je zima. hlavou mu prebleskovali zmätené obrazy. Plačúce dieťa na rukách, žena, krv, ktorá mu odkvapkávala z brady. Jazva pri oku viditeľne zbelela a na opálenej koži svietila ako výstražné znamenie. Kriste. Vstal a na chvíľu začal poskakovať.
   Povedal, že mám krásne bradavky. A konskú papuľu. Keď zaspal, ticho som vzlykala do vankúša. Malý sa rozplakal vo vedľajšej izbe. Potichu som sa vytratila a priložila ho k prsníku. Hltavo sa prisal k boľavej bradavke.
   Pri prvej vyvýšenine stál vlk. Uprene na seba zazerali, v prvom momente sa zdalo, akoby obaja naraz znehybneli. Na krku mu navreli žily, keď reval na zviera. To zneistene zostalo stáť, bol smiešny ako sa potom kymácal na dvoch nohách. Vyrazil. Sneh zafarbila ostrá farba krvi a on si ponoril ňufák do teplého tela, pariacich sa vnútorností...
   Stmievalo sa.