Čo baby nedokážu / 19

Piatym mušketierom bude baba

– Mali by sme niečo mušketierske vymyslieť hneď teraz, lebo naša sestra nám parádne lezie na nervy! – povedal na druhý deň Kubo rozhodným hlasom, ako keby bol odjakživa jediným mušketierom na svete. Pritom bol na cudzom území – u Hrušiaka.

Ale Paľo Hruška nerozumel.

– Čo si nebol včera u nás? Nevidel si našu mamu? Má brucho ako tanková loď! – ťukal si po čele Kubo.

– Sedíš si na kábli? Nevidíš, že v tom bruchu nosí našu budúcu sestru? – hovorím Hrušiakovi. – Chceli sme, aby ju naši dali Mišíkovcom, ale nikto nič nerobí. Aspoň dohodnúť sa s nimi môžu, nie?

– Ďalšiu babu v dome už nezvládneme. Stačí nám mama a babka! – rozhadzuje rukami Kubo.

– Bude celé dni revať! – hučím do Paľa.

– A možno ju nasťahujú k nám do izby! – chytá sa za hlavu Kubo.

– A už ste sa s ňou rozprávali? – povie významne Paľo Hruška.

– S kým?

– No s tou vašou sestrou!

– Veď tá je v bruchu, ty plem-plem!

– No a? Vy neviete, že s deckami v bruchu sa dá rozprávať?

–  Ako? Po čínsky? – smeje sa Kubo.

– Dá sa. Sám som to zažil. Keď som bol ešte v maminom bruchu, všetci mi vyklopkávali a vtedy som sa naučil morseovku.

– Vymýšľaš si! – skríkol Kubo, ale Paľo Hruška povedal:

– Čestné mušketierske!

Mušketierskemu slovu sa musí vždy uveriť, a tak sme začali o tom s Kubom rozmýšľať. Celou cestou domov sme sa pripravovali na to, ako budeme mame po morseovsky klopkať na brucho a dohodneme sa so sestrou, že čo a ako.

     Keď sme prišli domov, všetci vyzerali vystrašene. Ocko sedel v kuchyni na stoličke a podopieral si hlavu oboma rukami.

– Mama je nemocnici, chalani, musíte teraz poslúchať, – povedal dedko a tentoraz nepridal žiaden vtip, ako to on vždy robí. Asi sa dejú vážne veci.

–  Mali by sme to povedať Mišíkovcom, – šepol Kubo, ale ja som o tom nebol až taký presvedčený, lebo všetci mali bojazlivé tváre, dokonca aj babka, ktorá si vie vždy a všade poradiť.

– Maličká sa narodí oveľa skôr, ako sa mala, – obracia sa na nás oboch a vzlykne.

Keď naša babka vzlykne, je to veľmi, veľmi zlé.

– Prečo sa narodí skôr?

– To nikto nevie, chlapci... Naša Kristínka musí o svoj život bojovať. Držte jej palce... – ozval sa ocko a ja som videl v jeho očiach prvýkrát v živote slzy.

Odišli sme s Kubom do svojej izby a cítili sme sa trochu ako zradcovia.

– Videl si ocka? – povedal Kubo.

– Mhm... Asi plakal, že?

– Povedal, že ona... no, že Kristínka musí o svoj život bojovať, – šepol Kubo a mne sa zdalo, že vzlykol podobne ako naša babka.

Celý deň bol taký nijaký. Potom sa ozval telefón, bolo počuť ockov, babkin aj dedkov hlas a nakoniec prišiel ocko aj k nám.

– Je veľmi maličká. Nemá ani kilo... Musí byť v inkubátore, lebo ešte nemá vyvinuté pľúca... Nie je to veľmi dobré, chlapci moji, – pritisol si nás ocko opäť k sebe, – ale Kristínka je bojovníčka. Po vás.

Keď ocko odišiel, dlho sme nič nehovorili.

– Vieš, aká je veľká? Ako kilo soli, – povedal Kubo.

– A my sme ju nechceli, – povedal som.

– A... čo keby bola Kristínka piatym mušketierom... Chceš, aby bola piatym mušketierom? – povedal Kubo zmeneným hlasom.

– Chcem, – povedal som a obaja sme skrížili najdlhšie meče v izbe na znak mušketierskeho sľubu.

– Piatym mušketierom bude baba! – skríkol Kubo.

– Piatym mušketierom bude baba! – skríkol som aj ja.

Potom sme pravítka odložili na poličku.

     Paľa Hrušku sme teraz nepotrebovali, on je niekedy pripečený. Piaty mušketier by bol nad jeho sily.