.nutkanie

I.1

Na lúke sa pasie kôň. Je biely. Žena stojí na verande a s úľubou sa naň díva. Z domu vychádza muž, zozadu ju objíma a bozkáva na krk.

“Raňajkoval si?”

“Ešte nie.”

“Tak šup šup.”

Muž sa ňu usmeje. “Dnes si akási prísna.” “Aby vám to neuškodilo.”

“Somár.” Hlesne a mimovoľne si pohládza brucho.

Uršuľa sa veľmi tešila na svoje prvé dieťa. Trochu sa bála, ako zareaguje Igor, ale prijal tú správu s nehraným nadšením. Škoda, že nie je jeho. Mal by modré oči a silné paže ako on. V duchu sa zháčila.

“Nemrač sa Uľa.”

“Nie, nie, ja sa nemračím, len mi slnko svieti do očí.”

Už za ňou nestál. S povzdychom ešte raz pohľadom poláskala koňa a zamierila do domu.

II.1

“Héj, šuška, dones mi vodku!” Kričal cez celý podnik. Čašníčka sa len uchechtla. “Už máš dosť, Jozek.” “Dones mi vodku, ty piča!”

“Jozek!” “Si zlý.” Postavila pred neho decový pohár.

“Prepáč.” Uhniezdnil sa na stoličke, nohy sa mu hompáľali vo vzduchu.

“Akoby som sa na teba mohla hnevať, maličký.” Usmiala sa. Pohladila ho po tvári a odišla za bar.

Maličký, maličký, prebleskovalo mu hlavou, veď ja vám všetkým ešte ukážem. Netrpezlivo odpil z pohára. Striaslo ho, vodka bola ľadová, presne tak ako má byť. Jazyk mu príjemne drevenel.

I.2

Nechcel sa s ňou milovať, kým bola tehotná. A ona, ona by pristala na všetko. Bála sa, že po pôrode zas nebude chcieť ona. Započúvala sa. V nočnom tichu bolo počuť akurát jemné cvrlikanie, niekde z diaľky, z mokradí, zneli zaľúbené piesne žiab. Ticho? Naozaj začula ako niekto kvíli? Nie, je ticho, to sa jej iba zazdalo. Zase? Bože, stislo ju pri srdci. Pozrela na Igora. Vždy ju miatlo, že spal s otvorenými očami. “Igor?” Zatriasla ním. “Spíš?”

“Hm.” Prevrátil sa na druhý bok. Vstala a obliekla si župan.

II.2

Jozek sa zošuchol na zem. “Nechaj ma!” Bľabotal pripitý, keď ho čašníčka usadzovala späť. “Nechaj má, idem!”

“A kam by si šiel do noci, Jozek, už som ti zastlala, v sklade.”

“Nechaj ma, idem!” Zase sa zniesol na zem. Namáhavo sa zdvihol, plieskal žene po rukách, keď sa mu pokúšala opäť pomôcť. “NE-CHAJ MA!” Kývla nad ním rukou. Stál na svojich krivých tenkých, čaptavých nohách a triasol sa od hnevu. “Idem.”

“Choď!” Čšníčka sa už neudržala a rozosmiala sa. Vzápätí jej to prišlo ľúto, zahľadela sa mu do zahmlených očí, kedysi tak krásne belasých, ústa mu zdobil nepekný rázštep.

“Nechoď, Jozek.” Potichu ho poprosila znovu.

“Pche.” Ohnal sa po nej a po ceste k dverám ostentatívne zhadzoval stoličky zo stolov, ktoré tam po záverečnej naukladala. Skôr poslepiačky, či naistotu nahmatal ťažkú kovanú kľučku a vyšiel do noci.

I.3

Uršuľa chvíľu meravo stála na verande. Potom podišla k stajni. Biely žrebec nespal. Jemným dotykom ho chlácholila, možno skôr seba. Je naozaj zvláštne ako všetko stíchlo, už nepočuť žaby ani hmyz. Len okolo lampy na stajni šuchotavé zvuky nočných motýľov, samovražedne si spaľujúcich telíčka. Kvílivý zvuk prišiel znenazdajky. Nevedela odhadnúť odkiaľ ide, tu sa jej zdalo, že hneď odvedľa, potom, že niekde z hĺbky lesa. Bol taký srdcervúci, že priam cítila ako celá tuhne. Ticho. Kôň fŕkal a nervózne prešľapoval na mieste. “Čššš.” Tíšila ho, zo steny vzala petrolejovú lampu a vybrala sa niekde smerom k miestam odkiaľ predpokladala, že zvuk zaznel.

II.3

Len sa potácal. No cestu poznal po pamäti. “Skurvený život.” Reval. Groteskne veľká hlava sa mu hompáľala na uzučkých pleciach. Za ďaľším stromom dávil. “Skurvený život!” To už zase kráčal a podchvíľou si odpľúval. Tvár mal od zvratkov a slín celú polepenú. Do výmoľov natiekla voda. O chvíľu bol bosý. Ťžko kráčal ďalej. Zaslzenými očami si prezeral okolie. Stromami sa predieralo mesačné svetlo a on naozaj nevedel kde je. Pokúšal si spomenúť, kedy zišiel z cesty, ale nedokázal to. Sadol si a s odporom pozeral na svoje nohy. Pripomínali nohy dieťaťa, len ochlpenie dokazovalo, že to tak nie je. Bola mu strašná zima, rukami si pokúšal zohriať oziabajúce chodidlá, no chlad nie a nie ustúpiť.

I.4

Zo stromov vystupovali zošúverené tváre. V chabom svetle sa zdalo, že ožívajú. Nebála sa. Nad hlavou jej párkrát zakrúžil netopier. Tu a tam zbadala, ako líška zalieza do húštiny. To všetko poznala. Už hodnú chvíľu čakala, kedy sa ozve ten zvuk. Čakala, a predsa ju ohromil svojou intenzitou. Bola blízko, áno, tu niekde to musí byť. Odhrnula zopár vetiev malinčia, ktoré jej bránili vo výhľade. Na čistine stála chalupa. Vo vnútri sa svietilo, podvedome zhasla lampu.

II.4

Jozek plakal. Z posledných síl sa vyštveral na akýsi malý kopec. Nie, nepoznáva to tu. Celkom blízko, blizúčko zbadal svetlo vychádzajúce z ošarpanej drevenice. Srdce sa mu rozbúšilo. Nerozumel prečo ju nezbadal už prv. Odľahlo mu, s vedomím, že bude dobre, vykročil. Do prázdna. Kotúľal sa dolu prudkým svahom, na konci zlovestne stáli stromy. Pocítil, ako čosi hrubé mu vniká do tela. Zúfalo zavýjal ako zviera.

I.5

Pred Uršuľou sa všetko odohráva ako v spomalenom filme. Čudný a nevzhľadný škriatok sa nekoordinovane kotúľa z protiľahlého svahu. Z chalupy vybiehajú ľudia, deti. Iste na pomoc. Chlapík sa napichuje na jediný odumretý zvyšok konára, ktorý k nemu kolmo smeruje. O chvíľu k nemu pribiehajú deti a ťahajú ho za ruky dole. Je jej zle. Muž opäť kvíli a počuť ako sa mu trhajú väzivá a z brucha vyliezajú črevá. Odrazu sa v nej niečo pohlo. Nie môj zlatý, ešte nie, prosím. Na chvíľu stráca vedomie. Prebrala sa na kvílivý zvuk. Chlapa znovu preráža konár, a k stromu pribiehajú deti. Jej odtiekla plodová voda.

III.0

Igor pološialený uteká lesom a kričí, zúfalo reve. “URŠUĽÁ.” “UĽA, kde si?”

Ráno vstal s nedobrým pocitom. V zlej predtuche vychádza pred dom. Dvere stajní sú vykopnuté a bieleho žrebca niet. “Uľa!” Prosím ozvi sa. “Uršuľa!” Vbieha do lesa.

Na čistine zostáva stáť ako prikovaný. Na okraji stojí, či skôr stála polozborená stará búda a zopár starých vyschnutých stromov. A tam, celkom potichúčky, leží Uršuľa. Je polonahá, v rukách niečo zabalené v župane. Balíček sa mrví. Igor opatrne odhŕňa kúsok látky a na svetlo božie vykukne hlavička batoľaťa. Kričí, plače a tváričku mu zdobí nepekný rázštep.