Korytnačka Bibka

Sedela na hrubom konári brezy, kývala bosými nohami. Sledoval som ju odzadu. Slabý letný vietor sa pohrával s jej dlhými vlasmi čiernymi ako písmená, na ktoré sa práve dívaš. Rukami sa pridržala stromu, bola tichá a krásna. Zurčiaca rieka tiekla pomaly vpred, akoby sa každá kvapôčka vody chcela pozastaviť a zahľadieť sa na nádhernú vílu sediacu na breze. Tiene listov ju hladili po chrbte.

Opatrne som sa k nej priblížil. Rozbolel ma krk, čo som sa v jednom kuse díval do koruny stromu. Dal by som všetko za to, keby som vedel, o čom práve premýšľa.

– Ahoj, Žofka.

Rýchlo sa obzrela za mojím hlasom. V jemnej tváričke sa jej odrážalo prekvapenie, ktoré zaraz vystriedali pokojnejšie črty. Po lícach bielych ako papier sa jej rinuli slzy.

– Ideš na ryby? – opýtala sa ma, rukami si utierala oči.

– Nie. Chodím sem, keď musím na chvíľu vypadnúť z toho šialenstva. Je tu pokoj.

– To je pravda. – Usmiala sa. – Nejdeš sem hore?

– Radšej si sadnem do trávy. Nemám rád výšky. Dúfam, že ťa neruším.

– Nie, nie. V pohode.

Posadil som sa k jej červeným zhodeným topánkam. – Prišla si sem rozjímať? – opýtal som sa.

– Trochu.

Niekedy vám intuícia našepká, o čom môže premýšľať mladé dievča vyhľadávajúce samotu a pokoj. Trúchli za ďalším chlapcom, s ktorým si predstavovala spoločnú budúcnosť, deti, domácnosť. Nedokáže sa zmieriť so slovami, aké jej povedal. „Nehodíme sa k sebe.“ „Prepáč, ale už k tebe necítim to čo kedysi.“ Ďalšie stroskotanie lode plávajúcej v nekonečnom mori lásky.

– A nechceš prísť ku mne? – opýtal som sa zahľadený do koruny brezy. – Tráva je mäkšia.

– Neviem, ako zídem. Spadli mi topánky.

– Mám ti ich vyhodiť?

– Nie, asi skočím.

– Dolámeš sa.

– Zvládnem to.

Bola vysoko asi tri metre. Nesmelo sa pozrela na mäkkú trávu na zemi.

– Najprv naberiem odvahu, – povedala.

– Veľakrát som tu naberal odvahu.

–Chcel si tiež vyliezť na strom, bojko? – Odhalila rad bielych zubov.

– Nie.

– Tak načo si hľadal odvahu?

– Chcel... – Chvíľu som váhal, či sa jej mám zdôveriť, nakoniec som sa osmelil: – Chcel som sa utopiť.

– V Laborci? – čudovala sa. – Tu sa neutopíš. Nízka hladina, – vysvetlila.

Ostal som prekvapený jej vecným tónom, zmohol som sa iba na: – Naozaj?

– Teda... dalo by sa v ňom utopiť. Všetko je možné. Prečo by si sa chcel utopiť? – vyzvedala.

– Vždy sa nájde nejaký dôvod.

– Typický chlap, – odfrkla.

– Čože?

– Vždy, keď si myslíte, že sa už nedá ísť ďalej, riešite to tým najhorším spôsobom. Chľastom alebo smrťou.

V duchu som s ňou súhlasil, ale nechcel som iba tak uznať, že má pravdu.

– Asi sa dosť vyznáš. – Povedal som.

– To si píš. Dievča vás pustí k vode a vy už hútate nad tým, pod aký vlak sa večer šmaríte.

– Zato vy v jednom kuse revete a sťažujete sa!

– Čudoval by si sa, aké divy dokážu urobiť slzy. Upokoja ťa a postavia opäť na nohy.

Krutá pravda. Slané potôčiky, ktorými vyplavíš smútok a bolesť. Nie vždy však pomôžu. Človek potrebuje čas. A taktiež iného človeka. Žofka už získala čas, vyplakala sa a má aj človeka, s ktorým môže filozofovať o večnom spore medzi pohlaviami.

– Ale vy muži neradi plačete, – povedala arogantne. – Hráte sa na hrdinov, čo nepotrebujú nič a nikoho, a pritom si sami ani nedokážete navariť.

– Blbosti.

– Jasné. Keď už nemáš čo povedať, radšej poprieš holú pravdu. Bolo by lepšie, keby si mlčal.

Tak som mlčal.

– Vytrhli ti jazyk?

Sledoval som tenký konárik plávajúci po vodnej hladine.

– Hej! – skríkla.

– Čo je?

– Naštval si sa?

– Nie.

– Tak čo?

– Nič.

– Dobre. Pokojne ma ignoruj!

O chvíľu sa znova rozplakala. Úplne som zabudol, že ju nechal frajer, že má zlomené srdce. Ja imbecil!

– Žofka, – postavil som sa a zaklonil hlavu. – Prepáč.

– To nič, – vzdychla. – Stratila som... svojho miláčika.

– Poď už dole.

– Bojím sa.

– Chytím ťa. – Ubezpečil som ju. – Skoč.

Ostala ticho. Premýšľal som, či sa viac bojí skoku alebo návratu do hnusnej bolestivej reality. „Bojím sa,“ znelo mi v ušiach. Pomaly sa upokojovala. Posunula sa  až na kraj konára.

– Ale nedívaj sa mi pod sukňu, – povedala.

– Nebudem. Tak skáč.

Zhlboka sa nadýchla a skočila (mala červené nohavičky). Dopadla na obe nohy. Už-už sa takmer skopŕcla na zem, ale v pravej chvíli som ju zachytil. Konečne som sa na ňu díval zhora a nie zdola. Držal som ju za plecia.

– Vďaka, – zašepkala. – Je mi lepšie.

– Bude to v poriadku. – Objal som ju. Všetkými zmyslami som vnímal tento jedinečný okamih. Cítil som tlkot jej srdca. Vôňu šampónu Žofkiných sviežich vlasov. Jej krehké ruky na mojom chrbte.

– Ďakujem, – vzdychla.

– Neboj sa, určite príde ďalší.

– Ďalší? – Mierne sa odtiahla.

– Ďalší, – pritakal som.

– Čo ďalší? – nechápala.

– Predsa... Prečo si vlastne plakala?

– Zomrela mi korytnačka. Moja Bibka.

– Ou... – vydralo sa zo mňa. – Nebuď... smutná. Určite príde ďalšia.

– Ale Bibku mi nijaká iná nenahradí. – Pritlačila sa ku mne znova.

Zahľadel som sa na plávajúci konárik a intuitívne som sa cítil ako imbecil. Občas sa za dievčenským plačom a smútkom neskrýva chalan, ale korytnačka.